V noci bola búrka. Dúfali sme, že spadlo všetko čo malo a druhý deň nás to už nebude obťažovať. V kempe nie sú potraviny a najbližšie sú niekde kilometer v dedine. Nemáme mlieko do kávy. Idem peši do Trnovca, v polke cesty zisťujem, že k tým potravinám ani nedojdem. V neďalekom penzióne Mara mi ujec odlial asi 2 dc a nič za to nechcel. Skoro až neslovenské 🙂
Deň sme zahájili turisticky. Na Mlyny v Oblazoch. Cesty sú dve:
- pre náročnejších (na turistiku): prídete do Kvačianskej doliny, zaparkujete a hodinu do kopca šlapete až k mlynom
- pre leňúchov (akože my): pôjdete smerom na Zuberec, odbočíte na Huty – Veľké Borové a tam zaparkujete. Cestičkou popri potoku asi 20 minút (peši s deťmi asi 45 minút), lebo tých menších treba neustále presviedčať, aby kráčali, či len tak motivovať šiškami a lopúchmi.
Na mlynoch je plno. Kozy úpenlivo obsmŕdajú, čo komu upadne, aby sa toho zmocnili. A keď neupadne, tak si sami vezmú (v nestráženej chvíli nám zožrali jablko). Ale to sme ešte dobre dopadli. Jednu postaršiu tetušku zhodili z briežka, druhej vytrhli z ruky rohlík. Tak taký menší adrenalín, keď už nie tie medvede naokolo. Nato deti vidia svoju príležitosť a hodinu tam naháňali a plašili kozy.
Po náročnom turistickom výkone a adrenalínovom utekaní pred kozami cestou späť už deti spia v aute. Zastavujeme v Rybárni na háku v Liptovskej Sielnici. Fajné pečeno-údené pstruhy, posedenie pod stromami, rybníček a výborné ihrisko. Deti spia a tak parkujeme ako hotentoti na tráve pri plote, že aby sme na ne videli. Teda hlavne moje, keď sa zobudia, jačia ako paviáni. Ďalšie štyri prichádzajúce autá nás veselo v parkovaní nasledujú a tiež parkujú ako hotentoti, napriek tomu, že parkovisku je voľné. Davová psychóza funguje dokonale.
