Ráno už vyzerá nádejnejšie – bez medveďov, čo oči dovidia.
Po takto strávenej noci máme každá iný challenge. Alena ide turistikovať, posielam ju na rebríky cez Zajmarskú, odhadujem, že dôjde až k Stratenej a tam sa stretneme.
My vyrážame na komerciu do Dobšinskej ľadovej. Ľudí ako na prvého mája, všetci fujtášujú hore kopcom k jaskyni, aby stihli prehliadku a nemuseli čakať ďalšie 2 hodiny. A my s nimi. Gréte sa v Tatrách odlepila podrážka na topánke. Lowy za 7 e z koňa. Asi to už mali za sebou. Dávam jej do jaskyne sandále a do nich dvojo hrubých ponožiek. Gregor si súcitne obuje rovnaký outfit. Ideme teda jak mamľasi (alebo českí turisti). A ja pri nich vyzerám ako chrontavá mater, čo nevie decko vystrojiť do jaskyne. Aspoň že bolo na konci prehliadky zadosťučinenie. Kakavko z automatu.
Posilnení vyrážame o pár km ďalej k Stratenej po Alenu k miestu, kde som si vypočítala, že práve v tomto čase dorazí. Normálne som to vypočítala presne na 7 minút:)
Naberáme Alenu a šup ho smer Zbojská.
Na salaši nám treba halušky. Alena je vegánka, makrobiotička a preferovačka zdravej stravy. Každé posednie v reštike s ňou je veľmi komické, najmä keď sa snaží od čašníčky zisťovať všetky ingrediencie, čo sú v danom jedle použité. Čo niekedy netuší ani sám kuchár.
Keď už si myslí, že dobre objednala, vždy sa nájde nejaká prísada, ktorá jej pokazí chuť do jedla.
Po absolvovaní fazuľovej s haluškami sa opäť delíme. Kým ona má plán sa štverať k rozhľadni, deti majú potrebu vyskúšať Zbojnícku strelu. Starý vykuchaný ford bez pásov. Ide lesnou cestou, hore kopec, dole zráz.Úprimne, nie je mi všetko jedno. Deti však majú fun. Zhruba 40 minútová jazda hore do Chlipavského sedla, deti hádže na jednu stranu, na druhú. Hore drevenica a hospodárske zvery. Pauza 20 minút. Smerom dole sú deti už ostrieľané, vytŕčajú ruky z auta kade tade. Ani výhražky, že im konár ruku vezme moc nezavážia.
Cestou späť ešte ukecávam toho Jánošíka, čo šoféruje, aby ma vysadil pri rozhľadni. Alena sa poneviera pred ňou a znova absolvuje túto atrakcia ešte aj s nami. Celkom fajn, ale nie prispôsobené na mojich rozoberačov. A striehnuť aby tie vypchaté zvery ostali naďalej v rovnakom stave ako pred našou návštevou.
Aj sme rozmýšlali dať železnicu Tisovec – Bánovo, ale keď ten vlak jazdil snáď len jeden krát za deň.
Alena má ambície na kaštieľ v Betliari, lebo tam sa natáčalo s Koleníkom ale my prahneme skôr po iných atrakciách ako si predstavovať Koleníka v kostýme a tak pokračuje s nami. Končíme v kempe u Holanďana. Je to snáď jediný kemp na Slovensku, ktorý ukazuje ako sa má robiť cestovný ruch. Kúpili starý dedinský dom ala kocka na konci obce, k nemu väčší pozemok. Keď sme tam s Mišom boli v roku 2009, mali iba ten dom, hore bývali a dole boli sociálky- dvere z OSB dosiek a klasická vidiecka kuchyňa. Flek asi na 20 karavanov. Návštevníci takmer výlučne holanďania. Ale už vtedy bol v cene welcome drink:)
A pán majiteľ ťa bol osobne uvítať. Teraz po rokoch pribudli fleky na stanovanie, kúpacie jazierko, nová budova so sociálnymi zariadeniami. Ale štýlová, žiadny gýč a opadávajúce kachličky. Vkusné, čisté a naďalej vidiecke. Z druhej strany drezy na umývanie riadku a chladničky. A stále ten istý prístrešok, kde máš ten welcome drink a mimo to si môžeš zo špajze /chladničky vziať čo chceš a iba si to zapíšeš. Ku koncu ťa ujec zkasíruje. Pod prístreškom si mohol mať aj cooworkingové centrum. Rovnako aj čerstvé pečivo. Večer si nahlásiš a ráno máš. A všetko to funguje na čiarky a dobré slovo.
Dokonca aj tá istá vrcholová kniha s našimi kecami, čo sme s Mišom pred 7 rokov dozadu písali:)
Na dvore voľne behali sliepky, zajace. Povedľa bečali ovce. Decká mali lanovku. Samozrejme tento servis sa mierne odrážal aj na cene. Ale však nedáš?
