A takto to začalo. Opúšťaním bytu a zbavovaním sa ťažko nahonobeného nábytku z ulice a v neposlednom rade aj z IKEA. Austrálčania majú radi ,,bargain“, takže ak práčka v obchode stojí 500 dolcov a ty ju predávaš použitú za 350, mile radi ju od teba odkúpia. Tak sme popredali, čo sa dalo.
Nemôžem nedodať vtipný dialóg pri predaji chladničky.
Volá mi nejaký Ozík, že má záujem o chladničku. Tak mu vravím:
,, Prídi si pre ňu, je tvoja.“
,, A prečo ju predávaš? Je pokazená?“
,, Nie, je v 100 % stave, záruka stále na 9 mesiacov. Odchádzam z krajiny.“
,, Aha. A ja som si myslel, že je pokazená.“
Tak mu vravím:
,, Tu máš adresu, prídi si po ňu, ak chceš. Ja nebudem doma, sestra je doma, otvorí ti.“
,, Ok.“
Potom mi volá:
,, No, ja neviem nájsť Houston Rd.“
Po krvopotnom vysvetľovaní, že kde je daná ulica (pritom si to mohol pozrieť na googli, v mape alebo každý druhý občan má aj navigačný systém v aute) som ho donavigovala na Houston rd.
Potom volá znova:
,,Nemôžem nájsť číslo 29, stojím na 21.“
WTF???
,, Aha, no tak sa pozri smerom hore a dole a zisti, ktorým smerom tie čísla stúpajú. A hľadaj 29.“
“ Ok.“
Za chvíľu volá znova, že je na čísle 10. Čo má robiť. Chcem mu niečo povedať ale zachovávam pokoj a vravím mu, že nech sa vráti, že to prešvihol a nech začne počítať ako na základke. A máš mu strašnú chuť vynadať do mantákov. Potom volá, že už to konečne našiel, ale že nevie nájsť zvončeky na vchodových dverách. Tak mu vravím, lebo žiadne nemáme. Otvor dvere a choď do brány. A nakoniec mi zase volá, že stojí pred dverami. Opäť sa zhlboka nadýchnem a vravím mu:
,, tak zaklop konečne, aby ti sestra otvorila. Vieš, že ja nie som doma a takto na diaľku cez telefón ti ja neotvorím.“
A tak sme s veľkým úsilím konečne predali chladničku.
Posledné dva dni sa zabávame vyhadzovaním všetkého bordelu, čo sme si za 2 roky nahromadili (a neposlali domov loďou – lebo to sme poslali takých 135 kg) a stále to neubúdalo. Deň pred vysťahovaním upratujeme a umývame, až skončíme pri Mc Donalde. Keďže všetky hrnce a kuchynské potreby už máme nabalené v jednej škatuli. Aj po tie si nakoniec niekto príde za 20 dolcov. Byt je čistejší, než keď sme ho dostali.
Na druhý deň príde realiťák (typuješ na nejaký tmavý hispánsky typ), vylezie z neho, že dedko bol Slovák a že už zopár krát sa bol v Bratislave ožierať. A tupo sa usmievaš a tváriš, že žiadna sestra tu celú dobu nebývala (podľa zmluvy sme mohli byť len dvaja) a dúfaš, že si nevšimne inúúú farbu omietky do výšky 50 cm, čo sme museli zatierať plesne. Všetko prebehne podľa plánu a my nastupujeme do trpaslíka (naša dvojdverová krpatá červená kára), kde sme narvatí až po strechu. Pôvodne sme chceli brať ešte ďalšiu rezervu, kdyby neco, ale už sa fakt nezmestila. Nenápadne ju odkotúľame k stromu. Do 10 min. si ju niekto zoberie. Z okna nám zakýva čínsky dedko. Celá jeho komunikácia počas pol roku sa obmedzovala iba na jednoduché vety typu
,,Ohh, aké máme pekné počasie, aký pekný slnečný deň.“
Mišo si s ním aj chcel občas pokecať, ale dedko toho po anglicky viac nedal.
