O sole mio – barmano ignorante

Celý tento príbeh aj postavy sú skutočné a vôbec nič nie je vymyslené, nebodaj prikrášlené.

Venované Jane, ktorá takmer dva roky tvorila súčasť tejto funny scény a tiež môjho života v Sydney.

Kde bolo, tam bolo. Takto sa začínajú asi všetky klasické rozprávky. Takmer každá je aj s dobrým koncom. Táto moja je však bez konca. Vlastne ani neviem, ako sa skončí, keďže ja som to už úspešne vzdala. Alebo ako to už v takej rozprávke býva, vzala nohy na plecia a utekala, čo to dalo.
Nuž a hlavnými hrdinami nie sú žiadni princovia ani princezné, ktoré treba zachraňovať, ani dobrí škriatkovia, čarovné klbká a pod. Skôr len starý ježibábeľ s ježibabou, čo mali vlastnú reštauráciu. Len ten oslík- otras sa, im chýbal

 

Kde bolo tam bolo - stalo sa raz v jednej talianskej reštaurácii.

Bola raz jedna reštaurácia, situovaná v jednej z tých známejších častí Sydney. Samozrejme nebola tam už od čias, ako Cook objavil Austráliu, takže začnime pekne od začiatku.
Naša majiteľka, ľudovo povedané ,,stará,, pochádza z Anglicka. V škole ju to veľmi nebavilo a tak sa v 17- tich vydala do sveta. Prešla Austráliu, Nový Zéland, vyskúšala rôzne práce od upratovania, umývania cez čašníkovanie a nakoniec sa usadila v Sydney. Naozaj neviem ako vyzerala keď mala dvadsať, ale asi dobre. Teraz už má po 40 – tke, vysoká a stále dobre vyzerajúca blondína. Dokonca sa priznala, že keď bola mladá, ustavične držala nejaké diéty, aby zostala štíhla.  A tak niet divu, že sa na ňu ulakomil,  v tej dobe tiež dobre vyzerajúci talian ( tak som si to zatiaľ zidealizovala). V každom prípade sa obaja spoznali v práci. Nepoznám náplň jej vtedajšej práce, ale on varil. Alebo sa aspoň pokúšal variť. Bohužiaľ mu to nejde doteraz. Až taký dobrý bol v tej kuchyni, že ho z viacerých reštaurácií vyhodili. Možno aj pre tú jeho zarytú povahu, keďže si stále hustil len to svoje.

A čo teda spraví taký priemerný Talian, keď sa nikde nedokáže aklimatizovať? No jednoducho si založí vlastnú reštauráciu. A tu sa začína odvíjať náš príbeh.

Po mojom príchode do Sydney som si začala hľadať prácu. Od občasného strašenia v jednej malej pizzérii ako pizzamaker som jedného dňa nechala životopis v talianskej reštaurácii, asi 10 minút autobusom od domu, kde som vtedy bývala. Nehovoriac o pracovných skúsenostiach, ktoré som v životopise uviedla, že ako som čašníkovala doma na Slovensku v nejakých neexistujúcich krčmách a pod. Tácku som samozrejme nikdy v ruke  nedržala  a pokiaľ si len nesiem 2 taniere z mojej vlastnej kuchyne do obývačky, tak sa obrblem.

No ale zavolali si ma na pohovor. A ešte ma aj vzali. Nikdy predtým som túto prácu nerobila, cítila som sa ako šašo a tak som len nasávala atmosféru. Vnímala som len postavičky, ktoré sa v tom čase objavovali na scéne:

Starý – jednoducho Jackson. Tmavomodré tričko, tmavomodré tepláky do dĺžky kotníkov, biele ponožky a tie klasické čierne Michael Jackson polobotky. Večne sa motal v kuchyni ako duch alebo potajme nasával všetko nedopité, čo sa okolo neho iba mihlo. Angličtinu mal aj po toľkých rokoch rovnakú ako ja.
Gulička – Ozík s gréckymi rodičmi bol hlavný kuchár. V poslednej dobe mu už všetko liezlo na nervy ale mal to dobre platené, tak si len žundral ďalej a bol lenivý zmeniť robotu. Vlastne nebyť jeho, starý mohol celý tento jeho biznis zavrieť.
Sim – Thajec, vyše 40 rokov, druhý kuchár. Zabával sa robením pasty, kreviet a iných entré záležitostí.
Rahem z Iraku – okolo 60-tky tam pripravoval šaláty, zohrieval pastu a realizoval sa ako vládal. V poslednej dobe už ani nevládal a tak už len brblal.
Jary – robil v prednej časti reštaurácie pizzu. Uvaľkal si cesto, ozdobil, dal si do pece a upiekol. Prišiel pred 8 – mimi rokmi z Jávy, tam bol vraj nasilu oženený,  nevestu mu vybrali už v detstve a tu si užíval ako mohol. A samozrejme nechýbal ani Thajský umývač riadu.

Predná časť reštaurácie pozostávala z nás – najmenej alebo úplne mizerne platených zamestnancov:
Stará – večne milá a umelo vyškerená s tým istým úsmevom veselo fungovala niekoľko rokov
Carlo – starší talian, menší odo mňa, každý večer opitý. Na druhej strane, pracovať v takomto prostredí si vyžaduje nemalú daň. A to veľa vína. Ale v podstate na neho nemôžem nič zlé povedať. Bol tam od začiatku. Starého veľký kamarát. Obaja pochádzajú zo Sicílie a to z rovnakej dediny. Starý mu dal robotu a Carlo mukloval ako sa dalo. Carlo bol dokonca pred niekoľkými rokmi aj austrálsky rezident ale vycestoval von, čo sa v tej dobe bralo ako vzdanie sa občianstva a otvoril si vlastnú reštauráciu niekde v Južnej Amerike. Pregembloval všetky peniaze a s dlhmi sa vrátil späť do Austrálie. A tu bez peňazí a povolenia bol pohotová a lacná pracovná sila pre starého.
Pera – hyperaktívna postavička, ženská pred 50-tkou z Chile. Robila tu od začiatku ako to tu otvorili. Mala denný kancelársky job a po večeroch sa nudila, tak sa chodila odreagovať sem. Alebo skôr utekala od manžela. Jej záľubou bolo míňanie prachov na topánky a kabelky. A tak mala dve práce.
Sally – vysoká blondína pôvodom z Tasmánie – vek okolo 35. Jej druhý job bol babysitting pre bohaté rodiny. Toto bola iba víkendová záležitosť na prilepšenie.
Agnieszka v mojom veku z Poľska. V Austrálii bola už rok na študentské víza, taký malý anjelik alebo cukríček ako by väčšina chlapov povedala. Vedela to a tak tých chlapov natáčala ako med na paličku.
A posledným človekom bola Clare. Austrálčanka pred 40-tkou. Totálne vyžitá vydrogovaná alkoholička. Vysoká a chudá. Nevieme, aké to mala v živote ale vždy večer sa utápala v pive. A k tejto posádke som sa pred vianocami pridala aj ja.

A dni plynuli a plynuli

Prvé dva týždne ma postavili za bar. Asi sa báli, že preklopím tácku. Vyhovovalo mi to. Vlastne všetci tu začínali za barom. Nejakú tú limonádu predsa už len načapuješ aj keď si neviem ako ľavý. A musela som sa naučiť ich lokálne pivá. A nešlo mi do hlavy, prečo tu tvrdý alkohol pijú s plným pohárom ľadu a iba 3 cl. Biedaci.

Po mesiaci sa dostavila na scénu Jana. Tmavovlasá slovenka, akurát mala po svadbe a za sebou medové týždne. Najprv na mňa zagáňala a skúmala, či náhodou nemám dlhé nalakované nechty, keď už som z tej Bláávy. Po čase sme sa začali rozprávať. Lepšie povedané našli sme si spoločnú tému: práca v tomto shite.

Zhruba po dvoch mesiacoch mi vysvetlili ako sa robí káva. Spočiatku som obdivovala, akú krásnu penu dokáže vykúzliť z mlieka naša stará. Až keď som začala piť kávu som zistila, že stará robí úplne najhoršiu kávu na svete a pokiaľ vykúzliš takúto penu, znamená to, že máš úplne zhorené mlieko.  A tak som ju prestala napodobňovať a robila si kávu po svojom.

Agnieszka sa stále usmievala, aj napriek tomu, že som ju vyhnala z baru a ona sa odvtedy musela flákať po pľaci. Ale ako sme neskôr zistili, jej mladistvý výzor a milučký úsmev priťahoval všetkých starých dedkov. Dedkovia vytŕčali protézy, nosili jej čokoládky a babky žiarlili. A tak sme stratili niektorých dôchodcovských zákazníkov. Občas podstrčila zákazníkovi aj nejaké to svoje telefónne číslo a občas s niektorým z nich zašla von. A jej frajer pekne čakal doma. Až raz sa do nej jeden zo zákazníkov strašne zamiloval a úplne ho pohoršilo jej nemravné správanie na prvom rande. A navyše sa ešte aj dozvedel, že má frajera a on to pritom myslel tak vážne. A tak hneď nasledujúci týždeň, celý zničený z nenaplnenej lásky, to porozprával celej reštaurácii.
Agnieszka však po Vianociach dostala lákavú ponuku ísť robiť do kancelárie, tiež od jedného z jej nápadníkov a odišla. Definitívne som teda zaujala jej miesto za barom a začala sa moja snubná kariéra.

Každý interiér má svoje čaro, ale ten náš asi nikdy nemal

Prvé, čo ťa ovalilo, boli dosť špinavé steny. Celá reštaurácia bola vymaľovaná – vymaľovaná je naozaj čas minulý,  striedavo žltou a bledomodrou. Na stenách viseli obrazy – motívy rybárskych člnkov v Taliansku.
Že vraj ich stará našla niekde v second-hande, ale neviem, čo je na tom pravdy. Možno, že tam boli ešte z čias predošlého majiteľa. Stena by už potrebovala vymaľovať znova,  všade boli fľaky od špagiet a omáčok. Nikoho to však netrápilo. Koberec bol mastný a fľakatý. A možno by aj nový padol vhod. Minule sa už aj sťažovala nejaká babka, že to tu vyzerá otrasne. Tak sme sa len usmievali, nech to povie starej, čo nám.

Stoly boli klasické štvorcové, skladali sme ich dokopy podľa potreby. Stôl pre 20-tich? Nie je žiaden problém. Stará dala dokopy 4 stoly a ľudia sedeli namačkaní. Vlastne ak zoberiem priestor medzi jednotlivými stoličkami, tak nám zostávalo tak 3 cm medzi stoličkami. A nebodaj prišla nejaká tučná teta so zadkom širším ako stolička, už sedela druhej tete na kolenách.

Najhoršie to bolo pre nás, obsluhu. Častokrát sme sa nevedeli dostať s taniermi k zákazníkom a tak sme museli odsúvať práve večerajúcich alebo ich požiadať, aby sa na chvíľu postavili zo stoličky, že potrebujeme prejsť. Keď sa zamyslím nad akoukoľvek slovenskou reštauráciou, tak všetky sú poloprázdne. Naša stará by rozhodne lepšie vedela využiť potenciál a narvať tam dva razy viacej stolov.

Stoly boli  tmavej čerešňovej farby. Tá farba by aj ušla. Ale tie plastové stoličky k nim boli naozaj hrozné. Ku každému potenciálnemu miestu prislúchal 1 malý tanierik, servítka, príbor a pohár na víno. Tie vínové poháre boli skôr takej detskej veľkosti. A ak za jedným klasickým stolom sedeli 4 – ria ľudia, mali čo robiť, aby sa tam so všetkým tým jedlom a pitím pomestili.

Na stenách viseli 3 klasické školské tabule, kde sa kriedou prepisovalo menu podľa potreby. Teda podľa toho, čoho mal starý v chladničke nazvyš, bolo staré a bolo by vhodné už predať. Ďalšie tri tabule boli prenosné. Nosili sme ich k zákazníkom až pred nos a opierali ich o vedľajší stôl. Písmo bolo častokrát rozmazané od častého umývania tabule špinavou handričkou. Na tabuli sa odrážal rukopis viacerých ľudí, podľa toho, aké jedlo sa malo v ten deň odprezentovať a kto v ten deň pracoval a dopísal ho na tabuľu.  Vpredu bol menší murovaný výklenok  do tvaru L, kde z jednej strany robil Jary pizzu a vedľa neho bola pokladňa. Na tomto stanovišti stávala aj stará alebo Pera, vítala a usádzala ľudí, poprípade kasírovala, keď odchádzali.

Oficiálne by som narátala asi 41 stolov. Teda približne pre 104 ľudí. Pri vhodnej kombinácii a správnemu natlačeniu však stará dokázala vykúzliť sedenie pre ďalších 50 až 70 ľudí.

Dokonca zo trikrát priniesla aj rozkladací plastový stolík z vonku ( taký biely plasťák z Baumaxu vhodný na terasu 6-tej cenovej) a posadila za neho 6 ľudí. Až raz jej to neprešlo. Keď zákazník zbadal, kam ho chce posadiť, pekne sa poďakoval, odišiel a už viac neprišiel.

Tiež sa stalo, že starý v tej svojej opantavosti alebo chamtivosti chcel k stolu pre 12 ľudí prisadiť ďalší samostatný párik, ktorý prišiel na romantickú večeru. Až keď sme mu to vyhovorili, že to snáď nie, tak upustil od tejto skvelej myšlienky. A jeho argumentom bolo: ,, ale veď tam zostalo ešte trocha miesta za tým veľkým stolom „.

Niekedy sme sa s Janou snažili starú aj navnadiť, že by sa mala ísť pozrieť do Európy, že ako vyzerajú reštaurácie, lebo tie austrálske vôbec nemajú štýl, väčšina je úplne otrasná a tie moderné, tzv. práve renovované sú strašne chladné. A vonkoncom nenavodzujú atmosféru, že sa tu máš cítiť príjemne. Lenže stará nám vôbec neverila. Pravdepodobne bola presvedčená, že ten jej interiér je vrchol dizajnu. Aj sme jej tĺkli do hlavy, že Európa sa veľmi zmenila, čo sa týka architektúry a rovnako aj interiérov. Na čo sme si vypočuli story, ako boli so starým pred 20-timi rokmi v Prahe, mesto bolo pekné, ibaže ich okradli. Samozrejme, keďže starý sa snažil vymieňať peniaze s kšeftármi na autobusovej stanici.

Romantická večera v záhrade - ako dobre to znie

Vzadu za reštauráciou, u nás na Slovensku sa tomu povie služobný vchod, tam kde to veľké nákladné zásobovacie auto vykladá zásoby, vyhadzujú sa pomije, čiže iba bordel a smetiaky,  sme mali postavenú takú drevenú krytú šopku s rozmermi cca 4 x 7 m. Vnútri boli rozkladacie stoly a stoličky. Tie sa tiež upravovali podľa potreby.

Z jednej strany bola taká zelená buša so skalkou a tečúcou vodou, aspoň trocha zeleného to malo navodiť. A v zimných mesiacoch tam bola naozaj zima. Ľudia väčšinou odmietali sedieť vonku, aj napriek tomu, že starý tam na zimu zapájal  radiátory na kolieskach. Romantickú atmosféru vhodne dopĺňala stará HI-FI veža, kde hralo už len rádio. Stalo sa, že sme nedokázali vysvetliť jednej tetuške, čo mala v záhrade akciu, že to jej vlastné CD si žiaľ pustiť nemôže. A tak celý čas hralo rádio. A pritom to bola otázka 100 dolárov kúpiť novú vežu.

Potrebujete miesto pre narodeninovú párty? Oslava 50 – tky? Nie je problém. Len občas sa niekto sťažoval, že pach z okolitých smetiakov mu preráža cez vôňu jedla.
Dokonca aj svadbu sme tam mali. Starší párik sa rozhodol, že práve tam si povie svoje áno. Napriek tomu, že v Austrálii je „Inn“ organizovať si drahú a nákladnú svadbu. Naša nevesta sa však vydávala už po tretí raz,  takže dobré boli aj tieto priestory.

Booking na večer?

A ako to už v takej lepšej reštaurácii býva, na to aby si cez víkend dostal stôl, mal by si si ho včas rezervovať. Čo však robiť v prípade, keď si svoj stôl rezervuješ, ale nemáš si po príchode do reštaurácie kam sadnúť? Aj také sa stávalo. U nás sa totiž nebral booking na príslušný počet stolov.
Pr.: mám 20 stolov pre 4-roch ľudí, tak maximálne môžem mať 80 ľudí. U nás sa s úsmevom potvrdilo všetkým. A potom sa riešilo, že ako to zase celé natesnať. Dokonca sme veselo brali ľudí, čo prišli už o 18:00 a usádzali ich za stôl, kde bola rezervácia na 19:30 a dúfali, že snáď za hodinu a pol vypadnú. Niekedy samozrejme nevydalo.

Alebo sa stávalo, že prišli ľudia s rezerváciou a my sme pre nich samozrejme nemali stôl, stará sa len usmievala, lebo medzitým už pousádzala kadekoho a zákazník, ktorý mal rezerváciu jednoducho odišiel s dlhým nosom.

Asi zo dva krát sa stalo, že 5 ľudí sedelo za stolom pre  4- roch. Ten jeden chudák mal v rohu nakrivo položený tanier a mohol byť vysmiaty.

Mimochodom, vzadu pri bare máme posledný stôl, na ktorom máme položené len vínové poháre pretože sa nám už nezmestia za bar alebo do kumbálu. Sám o sebe je dosť hnusný a ošarpaný, zakrývame ho obrusom. Ale keď treba, tak aj z tohto spravíme ďalší luxusný stôl pre dvoch. Napríklad pre párik, ktorý prišiel na romantickú večeru a musel každú chvíľu čeliť otvoreným dverám, ktoré boli od nich asi 50 cm a viedli k záchodom a na záhradu.
Naši dvaja stáli zákazníci boli raz úplne nadšení, keď sme ich narýchlo posadili za tento stôl. Nikdy predtým za ním nesedeli, hajzle im vôbec nevadili a brali to ako privilégium.

Starej obľúbená špecialitka bola usadiť nejakú väčšiu skupinu do záhrady bez toho, že by im to predtým oznámila. Cipušky v štokliach, sukničkách a tričkách s výstrihom a vonku 7 stupňov.

Jeden zákazník jej dokonca raz navrhol, že či nechce zrušiť jeden stôl a spraviť detský kútik. Cez víkendy máme dosť veľa detí, čo behajú bosé po reštaurácii a naháňajú sa. Občas máš naozaj problém prejsť medzi stolmi a pritom dávať pozor na detváky, aby si im nevykydol niečo na hlavu. U starej sa hneď pretočili v hlave doláre, že kvôli stolu by prišla za večer o 6 ľudí. Tak to asi nie.

Nie je kuchár ako kuchár

A o to horšie, keď je to sám majiteľ. Kuchár je základ reštaurácie. U nás to bol gulička. Samozrejme ten tiež nerobil 7 x do týždňa, občas mal dovolenku, občas voľno. A v tie jeho neprítomné dni varil starý. Starý má už po 50-tke,  alkoholik a pokiaľ si neluchol, klepali sa mu ruky. Niekedy mu aj mäso spadlo na zem, keď ho bral z panvice a ukladal na tanier. Nemôžem povedať, že starý nevedel variť. On nevedel organizovane variť. Pokiaľ mal urobiť viac ako 6 stolov, tak už mal hokej. Uvaril iba časť zo stola A, začal stolom B, potom D, na stole A dvaja medzičasom dojedli a ďalší dvaja ešte stále nemali jedlo na stole. Alebo pri stole B dostali jedlo 3 ľudia a ten posledný čakal ďalších 45 minút. Výsledkom jeho varenia boli jednoducho veľmi nespokojní zákazníci.

Ďalšou jeho špecialitou bolo, že nedokázal ani prečítať, čo je na objednávke. Pokiaľ si napísal „No sauce“, tak jej tam dal 2 x viac. A pokiaľ si napísal „No Avocado“, tiež ho tam dal, ale naopak nedal niečo iné. Úplná katastrofa. Najhoršie bolo, že sám sa cez to nevedel preniesť a kričal na teba, že to nebolo jasne napísané. Podotýkam, že naše menu bolo celkom jednoduché: zopár hlavných jedál s omáčkou  a automaticky servírované so zeleninou. Pokiaľ by si niekto vyslovene vypýtal šalát alebo hranolky, mal by dostať šalát alebo hranolky. Inak sa automaticky vždy podávala zelenina.

A tak sa tiež pravidelne stávalo, že ak na objednávke mal napísané „Veal Parmegiana – with salat“ – čo pre normálneho človeka znamená: nedám mu teda automaticky tú zeleninu, dám mu ten šalát, tak starý mu ten šalát samozrejme nedal. Alebo mu dal hranolky a tvrdil, že tam žiadny šalát napísaný nebol. Väčšinou za večer pokašľal asi 10 jedál.

A keď už bol úplne rozčúlený, tak hádzal panvicu o zem, do drezu a kde mu všade vydalo. Niekedy bol ozaj hlučný, zákazníci sa sťažovali a nik nechcel chodiť do kuchyne po jedlo. Iba Carlo. Ten mal tiež luchnuté a nebral to tak tragicky.

Väčšina ľudí si dala entré a potom hlavný chod. My sme to museli sledovať a keď zákazník skončil entré a brali sme mu špinavý tanier zo stola, museli sme to nahlásiť do kuchyne, že je pripravený na hlavné jedlo. Pokiaľ však zákazník chcel chvíľu počkať medzi entré a hlavným chodom (akože pokecať s frajerkou alebo mal plný báchor), už bol oheň na streche. Najmä ak bol starý už rovno naštartovaný variť druhé. A vôbec ho nezaujímalo, že zákazník chcel čakať. A tak sme si nespokojného a prežratého zákazníka museli vypočuť my.

Najhoršie to bolo snáď na silvestra. Gulička mal voľno a starý varil. Posledný stôl pre 15 ľudí začal jesť až o 22:30, ale 23:15 stále chýbalo 2 ľuďom jedlo na stole.

Zákazník je náš pán

A preto sa mu treba pchať … Bolo príslovie, ktorým sa naša stará riadila. Chodili k nám rôzne indivíduá.
Napríklad taký majiteľ kina. V našich končinách také kino Obzor, Mladosť, Zora a pod. Rád chodil večer okolo 21:30 a sedával tam do noci. A keďže stará nás neplatila od hodiny ale od šichty, či sme skončili o 22:00 alebo o 24:00, dostali sme rovnako zaplatené, všetci sme vždy radostne ocenili tieto ich nočné príchody.

Istý čas sa točila okolo plastického chirurga, možno myslela, že niečo z toho kápne. Keď sa však dozvedela, že plastický chirurg sa špecializuje skôr na rekonštrukciu kože po nehode, prestal byť pre ňu zaujímavý.

Prišiel k nám aj nejaký vysokopostavený človek z BMW či Mercedes-u a stará sa hneď chytila, že aj ona kedysi pre nich niečo robila. A tak sme chvíľu s Janou počúvali a vydedukovali, že jediné čo mohla za mladi pre nich robiť mohlo byť asi: anketový dotazník na ulici, telemarketing spokojnosti  zákazníka alebo roznos letákov do schránky.

S obľubou sa pchala rusom. Až do takej miery, že im dovolila priniesť si ich vlastný tvrdý chlast.
Na vysvetlenie: v Austrálii  treba mať licenciu na to, aby si zákazník mohol priniesť do reštaurácie vlastný alkohol. Väčšina reštaurácii má licenciu iba na prinesenie vlastného vína alebo piva. Nie však na tvrdý chlast.
A ako to už býva zvykom, taký rus nebude piť víno alebo pivo. Minimálne si donesie vodku. Asi pred rokom sme raz jednej skupine povedali, že či by nemohli tú Metaxu mať pod stolom, lebo nemáme licenciu. Pánkovia a paničky sa pohoršene pozreli a povedali: „nie, tá fľaša zostane na stole (nech každý vidí, že na to máme)“. Takže stará namiesto toho, aby im zakázala nosiť vlastný alkohol, len zatínala zuby a modlila sa, aby neprišla nejaká kontrola a nedostala mastnú pokutu.

Najhoršie bolo, že ona bola niekedy úslužne vysmiata. Ale keď ju človek pozoroval, videl asi toto: prišla k zákazníkovi brať objednávku so strašne milým úsmevom, buď si neobjednal to najdrahšie jedlo alebo mal zbytočne veľa otázok, v každom prípade, ako od neho odchádzala, za jeho chrbtom úplne prevrátila očami a nasledoval hrozný povzdych.

Nech všetci vidia, že na to mám

Ľudia sú rôzni ale väčšina ľudí je veľmi milá. Občas sa ale našli nejakí zakomplexovaní šašovia. Stávalo sa, že zákazník na nás vykrikoval: ,,hej ty, dones mi toto a ono“. Alebo dvíhal svoj prázdny pohár do výšky a vykrikoval: ,,hey you, one more“. Krčma style.

Najlepší však boli takí, čo sa nahlas rozprávali na tému: aké prízemné je povolanie časníčky a oni by to v živote nerobili a ešte pritom zdvihli hlas, aby ich bolo počuť.  Potom nejaká taká poznámka, že čašníčka je vlastne nikto, taká spodina. Vtedy len chodíš, usmievaš sa a myslíš si: no ty si iný upratovač, smetiar, umývač záchodov a konečne si našetril, prišiel do reštaurácie a teraz si tu riešiš.
Občas som mala pocit, že prestíž v reštaurácii sa asi hodnotí podľa miesta, kde sedíš. Všetci chceli sedieť vpredu pri okne. Fúú, nech všetci vidia, že na to mám. Aspoň keby sme mali nejaký výhľad, ale reštaurácia bola situovaná priamo na dvojprúdovke. To ako keby ste sedeli na Pražskej a pozerali na premávku autobusov a trolejbusov.

Niekedy mi aj niekto vynadal, že ako to že nesedí pri okne.Tak mu vravím, nabudúce si rezervuj  stôl pri okne, aby neprišlo k nedorozumeniu. Také okno, to je predsa vychytávka.  A on chudák si myslel, že automaticky bude sedieť pri okne.

Alebo sa stalo, že prišla totálne šialená rodinka a že chcú sedieť pri okne. Vravím im, bohužiaľ stôl pri okne je už rezervovaný. A ujko sa na mňa normálne vyrútil: že ako to, že on mal predsa rezerváciu a dokonca ja som brala tú jeho rezerváciu na stôl pri okne. A on chce sedieť iba pri okne. Tak mu vravím: milý môj, sa tu neocapuj, ja tu v tejto reštaurácii nikdy rezervácie neberiem, robí to iba majiteľka. A stôl pri okne je na meno Jožko Mrkvička a pokiaľ sa tak nevoláš, tak si pekne sadkáš  niekam inam a budeš rád.

Raz sme mali vpredu pri okne taký divný párik. Normálne to vyzeralo ako rande na slepo. On táral sprostosti a snažil sa ju zabávať úplne trápnymi historkami a ona sa tvárila, že ju to zaujíma a usmievala sa. A nemala slov. Objednali si jednu pizzu a pastu. Chlapík chcel ohúriť dezertom, ale ženská nechcela. Asi bola z tých slušnejších, čo nemíňajú chlapíkove peniaze hneď na prvom rande. A chlapík sedel a sedel a rozprával a čo najdlhšie. Len nech nás všetci pri tom okne vidia.

Raz za rok chodil jeden rus s priateľkou a jej dcérou. A vždy položil tú istú otázku: aké najdrahšie šampanské máte? A tvári sa ako najväčší podnikateľ. Vieš ja chcem kúpiť to najdrahšie. Tak mu vravím, my sme reštaurácia a máme až jedno šampanské, ktoré patrí k priemeru a rozhodne nie je najdrahšie. Ale tu oproti je Bottle shop, kľudne si môžeš ísť kúpiť, čo ti hrdlo ráči. A tak si chlapík priniesol šampanské asi za 50 dolárov. A potom si dali 1 pizzu, 1 pastu, dezert a 1 kávu. Celkový účet ich vyšiel na 43 dolárov. Ale nech všetci vidia, že máme na šampanské.

Občas chodili nejakí američania, čo sa snažili Janu presvedčiť, ze by im mala priebežne dopĺňať kolu. Keď sa ich Jana spýtala, že či za ňu aj zaplatia, cítili sa dotknutí, ze kola sa tu nedopĺňa zadarmo a automaticky.  Asi to videli v amerických filmoch.

Niekedy chodil aj taký dedko s kumpánom a manželkami. Od toho sme stále počúvali, že čašník by nemal byť vôbec platený, že takáto práca sa má robiť zadarmo. Dokonca my by sme mali platiť majiteľovi, že nás zamestnáva. Chudák dedko bol vojnový veterán a už dával to svoje.

Raz prišiel párik. Chlapík nasratý, že v reštaurácii oproti mu nedali stôl, lebo nemal booking a mali všetko rezervované. A tak šup cez cestu k nám. My sme mu dali taký trocha horší stôl, ostatné sme už mali tiež buknuté a chlapík že oslavuje narodeniny so svojou priateľkou a predstavoval si niečo na úrovni. Tak teda prečo si nerezervoval? A vôbec som nepochopila, prečo jeho priateľka mala oblečené tepláky. A možno to bol nejaký narodeninový model.
Potom si vypýtali fľašu vína, po otvorení ofrflali, že je pokazená. Skúšali sme ho vzadu s Janou, ale nič mu nebolo.Takže ďalší z fígľov ako ťa nasrať.

Najhorší boli asi rodičia s deťmi. Väčšina detí bola v predškolskom veku a totálne sa nudili. Rodičia im objednali chipsy a ďalej viedli konverzáciu. Najhoršie bolo, že tie deti ani tie cestoviny nejedli. Už od malička majú vypestovanú lásku k Mc. Donaldu, že aj v reštike zvyčajne skončia iba pri chipsoch.  Ale čo s takými deťmi čo majú 4 alebo 5 rokov? Zväčša už o 22:00 ich chytá na spánok, ale rodičia sa stále nezberajú. A tak podaktorí vynaliezavci nosili deťom do reštaurácie DVD prehrávač a deti pozerali filmy. A keď ich definitívne vyplo,  rodičia ich uložili cez 2 stoličky a o 23:30 ich spiace odvliekli do auta. Dosť často sa stávalo, že rodinka, ktorá zjavne bývala niekde nablízku, prišla do reštaurácie s dieťaťom v župane. Matka mu vyzlečie župan a čo nevidíme, dieťa v pyžame a papučiach. Všetci si dajú takú 20 minútovú večeru. Mamičke sa asi nechcelo doma variť a pekne spokojne odídu.

Nehovoriac o kultúre stolovania detí. Špagety sú po stene, komplet pizza pod stolom, ale rozmrvená na malinké kúsky. Syr je roztrúsený po celom stole a rohlíky udupané do koberca. Tie mali slúžiť ako dočasná hračka. Rodičom je to vlastne jedno, hlavne že deti neotravujú. No a názorným príkladom boli oni sami. Po dojedení hodili servítky jednoducho na zem. Občas aj príbor.

Jana raz mala takú poľskú skupinku, dosť dlho čakali na jedlo, lebo varil starý. A ujko sa začal na ňu ocapovať, že či ona vie, kto ON je a po poľsky ju ohováral medzi ostatnými. Tak mu Jana po poľsky vraví: „milý ujko, môžeš sa hanbiť a už si k tebe klobáse do tvojich lahôdok kúpiť nepôjdem“.

Dokonca k nám začali chodiť aj také socky, čo žijú len z podpory. Dajú si teplú a studenú vodu. Objednajú hlavný chod, vymýšľajú úplne so všetkým: sauce na stranu, toto áno, toto nie a pod. A chleba by ste nemali toastovaný?  Nie. Sme reštaurácia, nie sandwich shop.
A nakoniec pri platení zavalia, že tento týždeň im nevydalo z podpory, nech im stará 2 týždne počká.
A takých adeptov sme mávali veľa. Ďalší tiež chodia na dlh a dávajú si entré, hlavný chod, dezert, kávu a kopec vína. Aspoň to víno by som si doniesla vlastné z Bottle shopu a ušetrila by som, keď už na to nemám.

Väčšina zákazníkov sú postarší dedkovia a babky. A tak sa raz Jane prihovorila jedna babka: dievčatko, ty si zo Slovenska, že? Ty musíš byť rada, že si tu, že? Vy tam vôbec nič nemáte, že?

pozn: babka asi netušila, že táto hláška o 9 rokov neskôr u nás vstúpi do dejín

Kde iní utekajú, slováci zostávajú

V priebehu roka sa nám vystriedako kopec čudných typov. Sally po krátkom čase odišla. Mala už dosť rokov, biologické hodiny tykali a pokiaľ pracuješ aj večer cez víkendy, šanca na klofnutie chlapa je ozaj mizivá. A tak sme sa s ňou v dobrom rozlúčili.

Clare chodila večne opitá, poprípade občas neprišla vôbec. Potom jedného dňa oznámila, že odchádza za rodinou do Queenslandu a viac sme ju už nevideli. Ako dôvod uviedla, že je tehotná a rodina jej pomôže. Myslíme však, ze už mala viac problémov než dosť a tak sa zbalila a odišla.

Asi  tri dni u nás hosťovala jedna holka z Canady. Bola veľmi pekná. Vysoká, chudá, tmavá, čierne kučeravé vlasy. Pôvodom z Marocca. Bola síce ľavá, ale dôvod na jej vyhodenie bol myslím, že starý bol z nej nadšený a stará žiarlila. Prišla Talianka. Tá vydržala dva dni. Tiež bola ľavá, ale ako dôvod na jej vyhodenie stará uviedla, že jej smrdelo z úst.

A objavila sa nová slečna. Sebavedomá afektovaná Brazílka v mojom veku. Hneď na druhý deň dotiahla kamarátku. Stará bola úplne nadšená, obe celkom dobre vyzerali a mali sebavedomé vystupovanie. No proste nie ako ja s Janou.
Asi po mesiaci sa im však obom prestalo páčiť makať za málo peňazí a bez večere. A na starú sa vyjadrili, že je money hungry. A potom oznámili, že idú na výlet do Brisbane a už sa neozvali. V podstate len spravili to, čo sme mali my s Janou spraviť už dávno. Stará nám ešte naivne rozprávala, že určite sa jej po výlete ozvú, veď boli obe také milé.

O mesiac neskôr, keď stará pochopila,  že jej miláčkovia sú nenávratne preč, objavili sa na scéne ďalší dvaja chalani. Jeden z Kanady a druhý z Francúzska. Obaja kamaráti, poznali sa už dlhšie. Hovorili po francúzsky a nejakou inou hatlaninou. Kanaďan mal otca šerifa a nikdy v živote nevykonával žiadnu prácu. Takže to s ním bolo ozaj vtipné. Ten druhý bol vlastne rovnaký. Asi po mesiaci,  jedno pekné sobotňajšie popoludnie zavolali starej, že už neprídu, že cestujú do Brisbane. Tak a bolo po ďalších.

Za nejakú chvíľu sa objavil vyše 40 ročný Talian. Vysoký chudý, taký gipsy typ. Nebol úplne ľavý ale občas pôsobil, že je neprítomný. Po čase sa začalo stávať, že zavolal, že nepríde, že mu do toho niečo prišlo. Potom občas zavolal do reštiky a rozprával Jane do telefónu nejaké kraviny v domnení, že volá so svojou priateľkou. Počas rozhovoru sa vlastne dokázal rozprávať s troma rôznymi ľudmi. Takže zjavne na niečom fičal. Občas chytil nejaké melancholické plače a jeden večer dokonca tvrdil, že mu zomrela matka. A na druhý deň bola úplne v poriadku. Navyše mal bývalú manželku, priateľku a 2 deti, ktoré ani nevedel, či sú jeho a býval stále s rodičmi. A tak sme skonštatovali, že niečo je s ním v neporiadku.

A po čase prišla Keri, vyše 40 ročná erdeg ženská pôvodom z Nového Zélandu. Jej denný job bola práca na škole. Niečo ako výchovný poradca pre problémové, ale športovo nadané deti. A keďže platy v školstve sú rovnaké, ako aj u nás, začala si privyrábať u nás. Tmavá Maori žena bola strašne ukecaná, takže čo nespravila, to ukecala. Ľudia ju mali radi. Len stará občas žiarlila, keď jej zákazníci z párty v záhrade nechali nejakú tú fľašu vína. A tak ju volala do práce, iba keď bolo naozaj dosť bizy. V nakoniec ju už odvolávala pol hodinu predtým, než mala začať šichtu, alebo ju do práce nezavolala vôbec. A tak sa Keri na to vyprdla.

Ľudia prichádzali a odchádzali a stále bol nedostatok zamestnancov. Veď kto by robil šaša. A tak sa stará rozhodla pre nové riešenie. Zobrala dve Thajky. Ale pracovnú dobu im dala len od 18:00 do 22:00 a ešte aj ušetrila. Veronic bola už vlastne Austrálčanka a narodila sa tu. Mala 18 a študovala vysokú školu. Knihy sú drahé, školné tiež a tak si začala privyrábať. Postavili sme ju za bar. Vydržala asi pol roka, pokiaľ si nenašla job v kancelárii. V rovnakom čase tiež prišla Sami. V Austrálii bola vyše roka. Náplň jej práce bola umývať poháre, leštiť príbory, roznášať drinky. Vlastne to, čo som doteraz robila ja.  Sami však bola veľmi húževnatá a cieľavedomá a tak po čase skončila na pľaci a všetok ten bordel som zase upratovala ja. A navyše sa v nej stará úplne videla. Sami bola mladá, strašne chudučká a ťažko pracovala. V tom čase mala tri práce. S manželom obývala 2 izbový byt v meste a ďalšiu izbu s obývačkou prenajímali za slušné prachy. Takže v podstate bývali zadarmo. O manželovi všetkým vravela ako o priateľovi a tvrdila, že nevie moc dobre anglicky, pritom vedel lepšie ako ona. Hold, každý máme asi svoje dôvody a nikdy nevieme, čo z toho kápne.  A ešte k tomu aj tie Samine ciele. Drieť a zarobiť čo najviac peňazí. Prísť do Thajska ako boháčka, aby ju všetci obdivovali. No neviem, má 31, do Thajska príde ako stará knedľa a život za sebou. Už teraz má problémy s nohami, opúchajú jej a nevlezie sa do topánok. Veď koľko taký priemerný človek vydrží pracovať. Ale u Aziatov je to asi normálne. Práca, práca, práca.

A zo Sami sa stala taká malá šéfka, momentálne už berie objednávky, lichotí starým dedkom, tľapká ich po pleciach a nevieme ako to bude pokračovať ďalej. Nebúri sa, tvrdo pracuje a hlavne zdieľa starej ideály o biznise. Už aj škole sa vyhýba a keď tam aj ide, za peniaze pozapisuje všetkých kamarátov, čo nemajú čas tam zájsť. Biznis je biznis. Iba my s Janou sa zase tupo prizeráme.

Chvíľu sme mali na scéne aj mladého 21 ročného Taliana. Robiť aj vedel, len mal ešte také občasné detské maniére vyplazovania jazyka a škerenia sa. Po mesiaci zadrel, ze si našiel job, kde iba zbiera v krčme poháre a dostane raz toľko ako u nás.

Zlatým klincom na scéne sa stal Iľja. Ukrajinec, ktorý sa objavil pred pol rokom. Do Austrálie prišiel pred vyše rokom. 42 rokov, klasicky ostrihaný na ježka. Dva krát rozvedený, dve deti – každé s inou. Obe ignoruje. Zato má mladú priateľku. Vysoká chudá blondína, stále na nejakej diéte, s dieťaťom (nie jeho), ktorá pracuje na Ukrajine v kasíne. Dokonca sa aj bola u nás v reštaurácii ukázať počas mesačnej návštevy svojho milovaného alebo skôr zarábajúceho priateľa. No strašná herečka.

Aj sme sa ho pýtali, či ju niekam zobral na výlet, ukázať jej Sydney a tak. Jeho odpoveď bola, že manželka ( tak ju najnovšie volá) ho stále posielala do práce zarobiť peniaze, lebo si chcela kúpiť nejaký kabát za 2000 dolárov. Veď predsa nemôže prísť domov bez prestíže. A tak Iľja šetril a šetril, až herečka odišla po mesačnej dovolenke domov s tým kožuchom. Tiež trpí komplexom, že musí zarobiť veľa prachov, aby uspokojil drahú polovičku. A tak Iľja šetrí a žgrglí a posiela domov na účet.

A má (že vraj) 17 ročné skúsenosti ako čašník. Pracoval na lodiach a prešiel celý svet. Teraz prišiel skúšať šťastie do Austrálie. Alebo je už skôr taký lenivý, že toto bude krajina, kde skončí. Keď sme sa ho pýtali, aké víza má, tvrdil, že je rezident. Po čase sme mu vysvetlili, že rezident sa stáva človek na základe niečoho a po dlhšom čase. Že rezidenta mu nedajú do pasu pri vstupe do Austrálie. Tak potom prišiel s historkou, že ho prenasleduje bývalý režim a KGB a tak migruje. Ďalšia verzia bola, že je utečenec. Naša verzia s Janou bola ( potom, čo smem videli víza do USA v jeho pase), že ten pas nie je jeho a ten pas zobral nejakému inému Iľjovi na lodi a prehodil ho cez palubu. V každom prípade platí drahého právnika a tak tu stále je a nemusí chodiť do blbej školy ako my ostatní.

Minule som s ním riešila, že je už dosť starý na to, aby sa usadil, normálne býval a mal normálnu rodinu, ze čo teraz bude robiť? Desať rokov zarábať v Austrálii a posielať domov prachy? A potom sa prebudí zo zlého sna a bude mať 50? Nehovoriac o tom, že bol už 2 krát ženatý a má 2 deti. A každá žena ho vykopala, kade ľahšie, lebo bol lenivý a k ničomu sa nemal. A teraz to bude iné? Keď už tých 17 rokov robil na lodi, musí mať predsa niečo našetrené. Vraví, že má doma dom a auto. Tak mu vravím, tak čo nežiješ život? A teraz načo vlastne zarábaš? Šesť dní je v práci, býva v sociálnych bytoch s nejakou známou, lenivý sa vytrepať z bytu a kdekoľvek ísť alebo niečo vidieť. Najnovšie si našiel ďalší občasný job na víkend. Varí v malej kaviarni. Asi jeho starej nestačí obnos, ktorý posiela domov.

V každom prípade Iľja nie je zlý človek, len je lenivý a sprostý. A v poslednej dobe už lezie na nervy, keď každému zákazníkovi rozpráva, aký má biedny život, ako ťažko pracuje a má dve práce. A ja mám tri a nikoho s tým neobťažujem. Navyše sa stále sťažuje, aký je unavený a ako mu večerná práca nevyhovuje z hľadiska stravovania, nemá sa kedy najesť, napriek tomu, že počas posledného pol roka už riadne pribral.

Kto šetrí, má za tri

A naša stará aj za šesť. Za celý život som videla rôzne žgrgľavých ľudí, táto reštaurácia asi zatiaľ vedie. Možno preto, že stará so starým boli celý život zvyknutí šetriť,  aby niečo nadobudli, tak ich to už úplne pohltilo a nedoprajú nikomu inému a ani sami sebe.

Ako sa stáva, počas natrieskaného večera sa ti dojde nejaká ingrediencia alebo čokoľvek a potom treba zákazníkovi povedať, že nemáme alebo improvizovať.

Jedna tetuška sa pýtala Jany, že koľko kusov Lamb Fillets sa servíruje. Jana povedala že 4. Medzičasom, pre veľký úspech zostala posledná porcia s 3 kúskami a stará sa vynašla. Prišla oznámiť, že čašníčka je trúba a že Lamb Fillets sa servíruje len v počte 3 ks. Takže kľudne z teba spraví trúbu a fičí ďalej.

Stalo sa aj, že ak starému chýbala nejaká tá ozdoba (napr. mušle na ktoré dával tatarku), počkal si na špinavé nedojedené taniere, čo mu práve prišli do kuchyne a šup to tam na tanier pre nového zákazníka.

Vedúcim lídrom v zúžitkovaní bol taký lobster. Chudák, má veľa mäsa a predáva sa za tučné peniaze. A tak starý vymyslel, že ho treba vydlabať a znova naplniť nejakou tou po domácky pripravenou morskou pochúťkou a predávať takto.

O tom, že máme jednu z najlacnejších káv treba asi pomlčať. Teraz mu navyše začali dodávať už pomletú vzorku zadarmo, tak ešte aj tú domiešaval do mlynčeka.

Aj na mlieku šetríme. V Austrálii sú ľudia posadnutí nízkotučným, sójovým a kadejakým iným, takže veľa ľudí si pýta skim milk kávu.
U nás sa skim milk nekupovalo, to by boli predsa výdaje navyše. A tak sme mlieko riedili s vodou – veď nech je skim.

Horšie je to už s lyžičkami do kávy. Malých máme celkom dosť ale dlhých lyžičiek k veľkému sklenenému poháru máme asi už len 8. A pokiaľ sa minú (teda sú v obehu), tak musím od baru utekať medzi stoly a kradnúť babkám kvázi dopité poháre s lyžičkami. Tvárim sa, že upratujem špinavé poháre ale samozrejme ide mi o lyžičky.  A niekedy mi ide aj o poháre. Tých máme asi len 12.

Pohárov na šampanské sme mali asi len 14. Takže ak prišla skupina 40 ľudí, oslavovali a chceli poháre na šampanské, tvárili sme sa, že ani nevieme, ako vyzerá taký pohár na šampanské.

Úplne najlepšia bola maličká fľaštička Tabasco sauce (akási chilli omáčka), ktorá večer putuje po celej reštaurácii. Austrálčania sú zvyknutí na chilli a veľa ľudí si ju pýta. Čo však máš robiť v prípade, že už je na inom stole. No jednoducho musíš prísť a slušne sa opýtať, či im ju už môžeš zobrať, lebo máme len jeden kus na celú reštauráciu a potrebuješ ho pre druhý stôl. Nehovoriac o tom, že takúto hľadačku Tabasca v kope sena oceňuješ najmä, keď si tak zaneprázdnená, že nevieš čo zo sebou. To ako keby u nás doma bola v reštaurácii len jedna putovná fľaška s kečupom.

Starej predstava je, že keby mala minimálne 2 tie saucy, rýchlejšie by sa míňali a viac by musela investovať. Takto si každý zo slušnosti naberie len troška.

Čo vie starého úplne vytočiť, keď mu nebodaj raz za uhorský rok niekto vráti víno, že bolo pokazené a pod.  To je čistá strata. Potom sa nás ešte snaží presvedčiť, aby sme povedali zákazníkovi, že to víno je úplne v poriadku.

Kedysi sme mali mašinu na nealko (z jednej hadice sa čapovala: kola, fanta, sprite, sóda a pod). Starý začal preratúvať, že pokiaľ bude kupovať 2 litrové fľaše, ušetrí pár centov. Tak odmontoval mašinu a začal biznis s fľašami. Potom mu veľa zákazníkov reklamovalo, že v drinkoch nemajú bublinky a pod. Tak starý prešiel na plechovky. Teraz sa nám všade váľajú plechovky, čapovanie drinku trvá dosť dlho, ale starý je spokojný, že ako šetrí.

A ale je aj tak trochu trúba. Raz sa mi pokazila umývačka na poháre a začalo mi striekať pod nohy. Hneď som ju vypla a vravím mu, nech sa na to pozrie. Chvíľu kýval hlavou a vraví, že to mám nechať tak, že zajtra zavolá opravára. Pri predstave umývania ďalších 120 pohárov ručne, som nakukla pod mašinu a vidím tam trčať hadičku. Tak mu vravím, niekam by sme ju mali zastrčiť. Starý ani počuť. Nedotýkať sa. Treba fundovaného odborníka. Určite myslel sám seba, nikomu by predsa nezaplatil, ale mal už vypité, tak sa k tomu nemal. Nuž som zavolala Carla a vravím mu, že tá hadička pasuje asi tam a tam. Zastrčil a fičala som ďalej. Starý hneď dobehol, že ako to? Už to funguje? Samozrejme že funguje. A ušetrila som ti tak 160 dolárov za opravára. Presne toľko by si vypýtal nejaký trtko za 4 sekundy práce. Lebo toto sa už klasifikuje ako odborná práca.

Jeho šetrenie sa prejavovalo aj na jedle. Častokrát už mäso zaváňalo v chladničke divným zápachom, predsa len keď je nápor, nestíhaš a mäso máš už vopred predsmažené. A otočiť za večer 220  ľudí, to chcelo veľmi rýchle kuchtenie, na čo by zase trebalo ďalších 4-roch kuchárov a 3 x väčšiu kuchyňu. Alebo to mať predpripravené a potom vytiahnuť zajaca z klobúka.

Mňa osobne najviac vedel vytočiť so šetrením na dezertoch. Ako správna talianska reštaurácia máme aj 4 druhy Home-made dezertov. Úplným priebojníkom v smradľavosti boli Profiterolls. Akési krémové chrumkavé guličky plnené vanilkovým krémom. Ten krém je pojedateľný zhruba 3 dni. Niekedy prídem po týždni a vravím starému, že  krém je starý, že ja to už nebudem plniť. Nech spraví nový. Starý ochutná a s úsmevom na tvári mi vraví, že je výborný a takto to má chutiť. Má také pravidlo, že nebude robiť nový puding, pokiaľ sa starý neminie. Vždy spraví raz za týždeň plnú misu a čaká a čaká. Samozrejme, že niektorí ľudia sa sťažujú, ale buď to zjedia alebo nie.

Podobný problém je s čokoládou, ktorú dávame na vrch. Je to vlastne rozriedená čokoláda s krémom. Mala by byť teda v chladničke. Pokiaľ ju však necháš v chladničke, ztvrdne a nemáš ako polievať tie profitrolky. Takže musí byť vonku a po 3 dňoch už má čudnú chuť.

A také tiramissu sa tiež predáva až do úplného vypredania. Tu sa nič nevyhodí, zákazníci pekne všetko popapajú.

A bonus sú jahôdky, čo dávame navrch dezertov ako ozdôbku. S jahôdkami musíme šetriť, takže ozdôbka sa rovná 1/10 jednej jahôdky. Väčšinou teda máme už mierne plesnivé jahôdky, lebo austrálske nevydržia viac ako 3 dni. A keďže mi šetríme a starý čerstvé nekúpi, vždy sa pred aranžovaním snažíme odkrojiť troška neplesnivý kúsok. Raz sa mi stalo, že mi starý doniesol čerstvé jahody a tvrdil, že dosť za ne zaplatil, že mám s nimi šetriť. Odbalím a čo nevidím. Napoli plesnivé napoli nedozreté. Skôr som sa ho chcela opýtať: „ktorú časť z tých jahôd mám používať? Tú hnedú alebo tú zelenú?“

Naviac mi zobrali všetky menšie taniere, čo sme používali na dezerty. Takže miesto toho, aby kúpil nové dezertné taniere, teraz podávame maličký dezert na obrovskom ťažkom tanieri. Tak honosne to potom vyzerá. Stačí, ak okolo taniera popolievaš tým hnusným cukroidným topingom.

Stará dokonca tak šetrila, že nikdy nekúpila na záchody nejaké tekuté mydlo. Asi rok tam bolo na umývadle položené klasické mydlo. Až kým ho nejaký nasratý zákazník pravdepodobne nevyhodil. Predpokladáme, že z hygienických dôvodov. A tak ma stará raz jedného pekného dňa poslala do obchodu kúpiť druhé. S komentárom, že asi ho niekto ukradol. Preteky v šetrení vyhráva aj odkladací priestor na toaletný papier. Keďže reštaurácia nie je byt a toaletný papier sa míňa častejšie, v priebehu jedného večera sa minú aj 3 kotúče. A my zamestnanci nemáme čas priebežne dopĺňať  papier a tak ďalšie 2 kotúče do zásoby sú navlečené na tej kefe na umývanie hajzla. A pritom v dolárovom shope stojí taký bežný stojan na hajzlák iba ten dolár.

Podobne to bolo aj so šetrením plastového sáčika do smetiaku, čo som mala pri bare. Vyhodil sa, až keď bol deravý a strašne smradľavý. Ale je pravda, že posledného pol roka už začali kupovať aj sáčiky a tak ho môžem vymeniť aspoň raz za týždeň.

A šetriť treba aj na zamestnancoch. Skoro v každej reštaurácii v Sydney ti dajú najesť. Samozrejme nemôžeš zožrať úplne všetko čo vidíš, ale je určité menu z ktorého si môžeš vybrať. Tak v tejto ti najesť nedajú. Niekedy sme odsledovali ako Carlo večer vraví starej: „a nespravíš im pizzu z toho cesta čo zostalo?“ Niekedy sa stáva, že zostanú dve vyválané pizze rovno na plechu. Tak stará ich radšej vyhodí do koša. Ešte by musela investovať ďalší dolár na suroviny, čo by na ňu dala.

Ale je pravdou, že posledného pol roka nám začala robiť pizzu. Ale iba cez víkend. Asi si vstúpila do svedomia. Síce nič moc, zvyčajne iba tomáto základ, hríbky a cibuľa, niekedy pridá aj klobásu alebo nejakú tu olivu. Stále lepšie ako nič.

Starý mal tiež nejakú úchylku vo vymýšľaní si nezmyselných blbín typu: „tieto džúse už nechcem vidieť v tejto chladničke, ale iba v tejto.“ Dôvod? Počas obedov, keď oni sami jedávali v reštaurácii spolu s deťmi a išiel do chladničky po nejaký drink, vždy o niečo zavadil a vylial. Po pol roku zistil, že mu chalani z kuchyne občas pijú pomarančový džús a to všetci dokopy prepijú asi dolár za večer.
Tak inak. Džús späť do druhej chladničky. Najlepšie je, že im nemôže zakázať mať drink za večer, lebo by už bol za úplného chuja. Tak sa tie džúsy snaží aspoň pred nimi nejako schovávať. Samozrejme aj tam ho našli. Tak rozkázal držať džús vzadu v sklade. Tak mu vravíme: „a ty si snáď nemyslíš, že my budeme počas večera, keď je najviac bizy behať niekam do skladu“ Tak na to zabudni.

Jeho záľubou je aj dopíjanie vína po zákazníkoch. Teda nie, že by sa už znížil až na poháre, ale všetky nedopité fľašky mu musíme povinne odovzdávať. Niekedy ho aj vidieť, ako už uteká zpredu s nejakou nedopitou a už ju ťahá dozadu. Ono to pôsobí, že chce pomôcť s uprataním stola po zákazníkoch, ale on len zhrábne fľašu, nejaké dva poháre k tomu, aby nevyzeral ako úplný notorik a šup rýchlo do zadu.  Rýchle obzretie, či ho stará nevidí a šup do seba.

Keď už má niekto celkom dobre vynášajúcu reštauráciu a zjavne sa im darí, keďže šetria kde sa dá, nejeden by sa nazdával, že si aspoň niečo z tých zarobených peňazí užijú. Spríjemniť si ten život alebo spraviť radosť. Tu to neplatilo.
Starý mal už vyše 50 a nejeden infarkt za sebou. A celý život od rána do večera trávil v kuchyni. Mali dve deti. 14 a 12, ktoré trávili všetky večery s opatrovateľkou. Stará bola s nimi doma len pondelky. Aj to sa venovala účtom. Celkový čas, kedy si vlastne deti mohli užiť rodičov bol vymedzený len obedy medzi 15:00 až 17:00 a to cez týždeň, kedy si dávali spoločný obed v reštaurácii a cez víkendy s matkou do 17:00, potom už stará utekala do práce.
Aj jej dávnejšie navrhovali, že nech zavrie reštauráciu v pondelky, mohla by byť celá rodina aspoň jeden večer spolu. Alebo že by Sally menežovala nejaké ďalšie 2 dni v reštaurácii aj bez nej. Ale to by stará nepredýchala. Toľko peňazí navyše vyhodených na zaplatenie osoby navyše, určite by ju šidila a o koľko by prišli. Alebo keď mali deti v škole prázdniny, vraveli sme jej, však choď do Queenslandu, na Fiji alebo kdekoľvek. Zober decká. Však to vôbec nie je drahé. To by som si mohla dovoliť aj ja z týždňovej výplaty. Pre ňu to však boli veľké výdaje. Dokonca raz povedala, že by si nikdy nekúpila kávu niekde vonku, keď si ju môže uvariť doma. Niekto je už proste tak zvyknutý, že akékoľvek minutie 3-roch dolárov je mu zaťažko. Sranda je, že stará že vraj nevie variť a doma absolútne nič v chladničke nemajú. A tak berie deti vždy po škole do reštaurácie a tam majú obed. A rovnako aj cez víkendy. Človek by sa nazdával, že aspoň cez víkend si dajú nejaký nedeľný rodinný obed v dome na kopci s výhľadom na more. Ale nie. Vyhráva chladnička v reštaurácii a výhľad na Pražskú.

Starý sa raz priznal, že má len 3-jo nohavíc. Tepláky, v ktorých ho vidíme v reštaurácii, rifle a menčestráky. Stalo sa, že starý musel postávať vpredu pri pokladni a usádzať zákazníkov a stará ho rýchlo poslala domov sa prezliecť, aby vyzeral aspoň trocha reprezentačne. Lebo keď pobehuje po reštaurácii a takým tým úslužným spôsobom dáva ľuďom na stôl účet, donesie im Garlic Bread alebo iné, je celkom smiešny v tých krátkych teplákoch, bielych ponožkách a Michael Jackson polobotkách. A navyše sa nedokáže orientovať ani v knihe, kde sú zapísané rezervácie, to už začína úplne chaosiť, pokiaľ príde nový človek a má rezerváciu.

Pondelky sú zase jeho gemblovacie. Pokiaľ ešte nie sú zákazníci a stará je doma s deťmi, odbieha si do krčmy naproti a snaží sa speňažiť čo to na automatoch. Takmer vždy prehraje.
A taký je lakomý, že neplatí  poistku na auto,  ktorá v Austrálii nie je povinná. Čiže ak zničíš niekomu inému auto, tak smola. A tak sa mu raz stalo pri cúvaní z domu, že napral susedove auto a vyšlo ho to na 4.000 dolcov. Celkom slušné. Pritom mesačná splátka poistky je 33 dolárov.

Naša stará je zložitá povaha. Na jednej strane sa s ňou dá niekedy celkom slušne porozprávať, dokonca má celkom zdravé názory ( pokiaľ nejde o peniaze), ale pokiaľ si kúpiš niečo nové a máš z toho radosť, tak sa len škodoradostne uškŕňa
alebo to ohovorí. A vieme, čo v jej hlave práve prebieha: no to by som si ja nikdy nekúpila. Toľko peňazí by som za to teda nedala.

Minule sa starý snažil znárodniť ešte aj časopis, čo nám tam naša stála zákazníčka nechala. Väčšinou ich dávame vždy starej, lebo ani jeden z nich by nedal pár šušňov na klasický časopis s klebetami, ale v tomto boli nejaké veci, čo sme s Janou chceli a tak mu Jana rovno povedala, že časopis Bony nechala výhradne pre ňu. A starého šlo normálne rozdrapiť.

Reality show

Sydney nie je až taká malá diera a ani tu sa nevyhneme komerčným televíznym zámerom.

Pred Vianocami k nám zavolali z televízie, že idú natáčať reality show o dvoch talianskych reštauráciách, že či sa chceme zúčastniť. Stará buď nevenovala pozornosť alebo si myslela, že je to nejaká somarina a zložila im telefón.

O mesiac na to vidíme, že renovujú druhú taliansku reštauráciu, ktorá je presne oproti nám.

A potom sme si to už celé odsledovali v TV. O čo vlastne išlo: do show boli vybraté dve reštaurácie, ktoré mali vzájomne súťažiť o 50.000 dolcov. Jedna talianská reštaurácia v North Sydney a jedna priamo oproti ná. Teda mohli sme to byť aj my, keby stará nezložila telefón.

Prvý deň prišiel do reštaurácie inkognito človek, ktorý si objednal, zjedol a celé to natočil skrytou kamerou. Toto celé sa potom odvysielalo. Všetko, čo sa v zákulisí odohrávala pri príprave stravy, kompletná prezentácia jedla na tanieri, interiér reštaurácie a prirodzenosť všetkých zamestnancov a pod. Tento inkognito človek všetko pekne rozobral (pozitíva aj nedostatky) a navrhol, čo by mali zmeniť. Obe reštaurácie potom dostali 5000 dolcov na prestavbu interiéru, zmeny a úpravy.
A na pomoc im prišiel nejaký vychytený kuchár a doporučil,  čo zmeniť v jedálnom lístku. Po kompletnej zmene boli obe reštaurácie vyzbrojené do boja.  A koniec sme už videli v TV.  Verejného natáčania sa zúčastnili zákazníci, ľudia z ulice a tiež utajená hodnotiaca komisia  (samozreme nik z personálu nevedel o koho ide). Kto vyhral? Reštaurácia oproti nám. Bohužiaľ majiteľ reštaurácie v North Sydney bol dosť veľký idiot, čo si nedal poradiť. A nášho starého so starou ďalšie 3 mesiace šľak triafal. Sok oproti si dovolil vyhrať veľa prachov a navyše sa mu rapídne zvýšila aj popularita, čo malo za následok ubúdanie zákazníkov u nás. A my sme si s Janou len kývali s personálom oproti. Občas sme aj chceli zavtipkovať: ale veď tí oproti majú pekný nový interiér a my len špagety na stenách. Tak čo čakáme? Miesto toho, aby si starý zo starou vstúpili do svedomia, že treba renovovať a zmeniť to 7 ročné otrepané menu, sami seba chlácholili tým, že do reality show chodia iba lúzeri. Oni by nikdy do takej show nešli, oni majú predsa meno, oni sa vôbec nepotrebujú ztrápňovať. A toto isté stará zdôrazňovala každému zákaznikovi, ktorý nebodaj zmienil úspech ich nepriateľa.Vlastne my by sme do žiadnej reality show ani ísť nemohli, lebo keby k nám prišla hygiena, tak odpadnú. Aj to menu bolo tak otrepané, že sa viacerí zákazníci sťažujú, že roky sem chodia a už fakt nevedia z čoho vybrať. A 7 rokov stále ten istý grécky a záhradný šalát. K čertu s nimi.
A tak sa u nás nič nezmenilo a starý chodil každý deň okolo 19:00 vyzerať, či oproti majú viac ľudí ako my.

Čo dodať na záver

Neviem koľko ďalších rokov bude táto reštaurácia fungovať. A neviem ani koľko zákazníkov a zamestnancov sa v nej v budúcnosti vystrieda. Ale vždy sa nájdu noví a noví a stále bude pre koho variť. A starý so starou to budú naďalej robiť najlepšie ako vedia.

A čo sa zmenilo k môjmu odchodu? Stará so starým sa konečne rozhodli vymaľovať. Ale nie ako normálni ľudia, že zatvoria reštauráciu na jeden deň a všetko pekne vymaľujú. To by im predsa ušli bubáky. Celé to trvalo asi 3 víkendy a každou sobotou pribudla nová stena. Takže sa nám tam v priebehu niekoľkých dní striedali všetky farby. Aj sme mysleli, že zvolí troška výraznejšie odtiene. Vyhrala však hnedá a svetlo hnedá .

Posledný mesiac pribudla nová ženská z Indonézie. Nechala doma manžela s dvoma malými deťmi a poďho robiť dieru do sveta. Po prvom dni sme zistili, že je totálne praštená. Má ten svoj svet v ktorom žije, taká Alenka z krajiny zázrakov, snažíme sa ju s Janou ignorovať ako sa dá, lebo by nás asi šľak trafil. Navyše sme jej povedali, že to nie je len po pľaci sa promenádovať, ale treba umyť a vyleštiť aj tých 250 pohárov a 200 príborov. Načo sa tak udivene zatvárila, že a to musíme? Nuž, každý by tam chcel byť len na výstave.

Aj vysávač sa nám pokazil. Jeden z tých dvoch, čo máme, takže teraz nevysávame 20 ale 40 minút. A starú so starým to zjavne netankuje, lebo nie sme platené od hodiny, ale od šichty.

A chudáka Iľju opustila frajerka. Mesiac po tom, čo jej synovi poslal 2.000 dolárov na notebook. Asi si našla lepšieho sponzora z kasína. Iľja nám jeho stratu vysvetľoval po svojom: nechala ho, lebo nemala rada Austráliu. A oni boli spolu tak dlho, až 5 rokov. A my s Janou sme narátali, že vlastne boli spolu tak 3 mesiace, keďže väčšinu času bol na lodi alebo v Austrálii a robil sponzora. A tak sme mu to tiež vysvetlili po svojom: že je sprostý a sprostý aj zostane. Ale nedávno mu volal jej otec, že predsa len by mohol zase nejaké prachy poslať. Nevadí, že už nie sú spolu, ale veď tomu malému bol predsa ako otec.

YOU MAY ALSO LIKE

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.