Nie sme síce kostolníci, ale keď už ideme okolo, tak musíš aj na Svätý Kríž. A hneď potom šup deti vyvenčiť do Medvedej Štôlne do Žiarskej doliny. Krátka cestička z parkoviska. Schody do diery s nápisom: ,,choďte ďalej“. Po pár metroch vydlabaná diera alias ,,recepcia“ a týpek s výzorom a prejavom Braňa Jobusa:)
A hneď začal tliachať somariny typu: či ozaj chceme na prehliadku, že on sa chystal dnes kopať ďalších pár metrov a že sme mu narušili program a pod. Aj nejaké zľavy na vstupnom nám dal, keď už nikoho nečakal. Vcelku krátka prechádzka v chodbičkách s lampášikmi okolo hrôzostrašne vyzerajúcich trpaslíkov. A k tomu ten ,,jóbusovský výklad“. Velice fajná akcia.
Pokračovanie bolo v mincovníčkove v Liptovskom Jáne. Malá drevenica, kde na jednom mieste nájdete všetko od: razenia mincí, kováčskej vyhne, ryžovanie zlata a bane. A samozrejme čitáreň či odpočiváreň či čakáreň. Tu bol tiež vtipný ujec, frflal, že tomu, čo nám dal zľavu na lístky do bane to strhne z prémií. A keďže sme na prehliadke boli iba my, aj tú vyrazenú mincu sme si vydražili pre seba. Za euríčko.
Túto ich chlapskú trilógiu (Mincovníčkovo, Sv. Barborka) završuje ešte Netopierovo – ala Stanišovská jaskyňa, tú sme tentoraz nedali, ale bola som tam pred 6-timi rokmi. Pri tomto sa patrí povedať, že takto má vyzerať cestovný ruch. Netreba veľa. Aj na malom priestore sa dá spraviť vtipný, atraktívny a pestrý program. Ten, čo to celé vymyslel, bol iste niekde vonku.
Druhý deň ráno sa budíme opäť do sychrava. Máme toho už aj celkom dosť. Všetky tie delené postele, mäkké matrace, deti tlačiace sa na mňa (a ja spím v diere). Na tomto poslednom ubytku v Pavčinej bol taký divný smrad, ako by tam celú zimu nové pneumatiky na auto skladovali. Cestou domov sme mali strašné ambície: Vlkolínec – strašne tu prší, Strečno – stále prší, Trenčiansky hrad – poprchá, Podolie – no snáď by sme mohli zísť aj z diaľnice. A tak sme ešte zbehli do parku miniatúr.
