Dnešok začíname opäť tvorivými dielničkami v Kammerhofe. Vyberáme plstenie ružičky. Kým Gréta ako tak plstí sama, mladíkovi musím plstiť ja. On len vyberá farby. Klára dáva vyšší level – kaligrafiu. Vlastne v pohode by tam vydržala aj 3 hodiny, keby sme ju nechmatli.Mimo to si môžete vybrať z aktivít typu: hlina, točenie na kruhu, smaltovanie, pečenie chleba a iné.
Obed je ešte ďaleko a tak som ich cestou nahovorila na Starý Zámok. Ten ich celkom bavil: hodiny, točité schody, studňa, väznica, zvon. Až po to vysunuté schodisko s podperami po vnútornom obvode zámku. Tam chytila Gréta totálnu paniku. Kým Gregor by v pohode vyliezol na hocijaké zábradlie a neustále som ho musela striehnuť, tak Gréta mala úplnú fóbiu a chodila so zavretými očami (teda miestami som ju musela vliecť).
Vraciame sa do Kammerhofu, majú detskú prehliadku. To znamená, že žiadny nudný hodinový výklad, ale baník Jožko, Mária Terézia, František Lotrínsky, Sv. Barbora a iné kostýmy a rekvizity navlečené na deťoch. I keď mám Štiavnicu celkom zmáknutú, toto je jediné múzeum, kde som ešte nebola. Ohúrilo ma strašne veľa miniatúrnych banských drevených modelov. Teda hlavne Gregorove prsty ohurovali tiež.
Po akcoške sa chystáme späť na penzión, že vraj oddýchnuť. No ale šli sme okolo informačky a deti chcú ísť do bane. A tak dáme 2 kolečká v Štolni Michal.
Keď sa vyštveráme celým námestím hore, stretneme oproti Maju, že idú do čajovne. Tak už sme dooddychovali. Ideme teda na Klopačku. Klára si decentne objedná bylinkový čaj, kým moji dva sa vkuse bijú o jej med. Maja to prestáva zvládať a začína ľutovať, že tu s nami sedí.
Inak po celom meste vysedávajú mladíci a kade tade kreslia. Dumám, či na architektúre dáky prednášajúci povedal, že kto chce zápočet k budúcemu semestru, tak bude celé leto ostošesť kresliť. Večer vyženieme deti k sliepkam okontrolovať vajcia. Gregor si nesie poklad (až jedno). Na večeru sa ujal môj kus-kus s hokaidom, špenátom a mozarellou. Deti sú ,,satisfied,, a my tiež.
Maja večer dáko odpadáva a tak nechávam deti napospas osudu (teda Maji). Vyrážam do mesta. Akože žiť. Moja predstava bola, že si sadnem niekde do báááru, niečo si objednám a budem sa proste iba tváriť. Prechádzam vrchnými uličkami pod amfíkom, sledujem nočný život ala skakal pes. Aj keby som si sadla do báááru, tak tam sedím asi sama. Kde tu nejaký ten párik, ku ktorým nezapadám. Nemám ani laptom, ani kreslenie, že by som sa hrala na intelektuála. V taške mám mapu Štiavnice, chvíľu sa pohrávam s myšlienkou že si tú budem za barom študovať (akože program na najbližšie dva dni). Potom z tejto myšlienky totálne vytriezvem a idem teda pekne naspäť k deťom. Toľko k môjmu povyrazeniu po 5-tich rokoch na materskej.
