Ako sa pri mori hovorí, dvíhame kotvy. Zahajujeme rýchlo balenie a vyrážame v ústrety novým dobrodružstvám. Pomaly sa vytrepeme tou kľukatou cestičkou od kempu až na hlavnú. Následne po šliapnutí na plyn Gréta hlási, že niečo videla padať okolo jej okna. Mišo to samozrejme žundravo od ignoruje, ja len tak prezieravo kontrolujem späťák, či niečo neuvidím ležať na ceste.
Vonku už začína pripekať, pred nami 130 km do Zadaru na trajekt. Míňame aj vychytený Šimuni kemp. Od cesty to nevyzerá až tak zle, je celkom na odľahlom mieste, žiadna civilizácia naokolo (teda ak nerátam Novalju 15 km). Ale 2480 ľudí je stále 2480.
Prídeme do prístavu, stojíme pred platidlami. Mišo hľadá peňaženku a žiadna k mání. Odparkujeme a prehrabene celé auto. No to bolo asi to, čo padalo zo strechy auta.
Vraciame sa späť do kempu, vyše 3 hodiny v aute a zase sme tam kde ráno. V kempe nechávame kontakt, keby niekto našiel. Zahajujeme obhliadku cesty na prvých 10-tich km od kempu. Najprv krúžime 30-tkou s autom, potom Mišo krúži pešia ja sa s deťmi vozím ďalej. Popri ceste sú vysoké kamenné múriky, všade húština a buša. Po ďalšej hodine nechávam Miša napospas osudu pri ceste s vybitým mobilom a idem radšej na políciu do Novalje. Usúdim, že toto hľadanie ihly v kope sena nemá význam. Ešte som mu klobúk nasadila, aby nedostal úpal.
Dorazím do Novalje, chvíľu sa vozím, kým nenájdem políciu, zaparkujem rovno pred nimi, tuším tam majú vyhradené len pre príslušníkov. Vojdem dnu, príslušník za okienkom mi naznačuje, že mám čakať. Po mne prídu traja puberťáci s nejakým incidentom a po nich ďalší s niečim podobným. Všetci čakáme asi 20 minút, že čo sa bude diať. A konečne, prišiel ďalší príslušník – ten čo vedel po anglicky. Aj tu platí: jeden vie čítať, druhý písať. Nechávam na seba kontakt, že keby niekto našiel a vraciam sa naspäť po môjho dehydrovaného a zúboženého manžela, ktorý stále krúži na trase Borovici Stani a Potočnica. Našli? Nenašli. Balíme to a ideme naspäť do Zadaru na trajekt. Mínus jedna peňaženka vrátane dokladov, kariet a hotovosti 230 Eur. Deti sú už riadne besné, znásobujeme to pozeraním Kung Fu Panda z tabletu. Po 6-tich hodinách v aute ich už konečne vyhadzujeme v prístave, nech sa prevetrajú. Plne nabudené pozeraním hneď na parkovisku nacvičujú stindžicu. Celkom nás zaujala aj funkcia odvezovačov lán trajektov na „bikoch“.
Prepravíme sa na Pašman dorazíme do kempu Arborétum. Kemp na kopčeku, taký malý – útulný do obdĺžnika asi tak 40 spotov. Pľace na stany síce menšie ako v Dražici ale fajn. Sociálky čisté, dokonca aj stolček pod umývadlo pre decká. V kuchynke aj chladnička a dvojplatničky. Prístrešok so spoločenskými hrami a nástenka s turistickými možnosťami v okolí.
Len ten detský bazénik so žaburinou to kazil. Na fotke v brožúrke vyzeral oveľa predajnejšie. Zato deti si hneď našli kamošov a už večer s nimi hrali schovku, nič to že nerozumeli.
Ráno vyrážame na pláž, mala byť 200 m od kempu. V brožúrke nepísali, že vzdušnou vzdialenosťou. Nakoniec to bolo asi 700 m. Celá táto časť pôsobila, že sem čulý turistický ruch ešte nedorazil. Popri pláži len dostavovali apartmány, bola tu jedna reštaurácia, kde nikde nikoho a jeden bufet. Zakotvili sme v borovicovom tieni a vyhnali deti do vody. Také Neusiedler see, ideš a 250 m od brehu stále voda po kolená. Piesočné dno a aspoň bolo dosť krabov na hranie, keď už nie plávanie. Takto sme strávili asi dva dni a reku, že poďme hľadať iný spot, kde sa dá aj plávať. Neďaleko boli rekreačné chatky domácich, každý mal vybetónovaný prístup do mora, tak sme sa tam nasomrovali. Potom nám miestny ujec vysvetľuje, že tieto mechúriky, čo sú tuto a tuto nalepené sú pŕhlivé chobotnice. Tak a zase sme skončili na našej pláži s vodou po kolená.
Z veľkým odhodlaním sme sa jeden deň vybrali na výjazd do okolia. Rozumej na koniec ostrova – smer Tkon. Cestou sme našli asi 4 ďalšie kempy, tam už stany celkom slušne natlačené na sebe. Ľudia sa slnili a kúpali sa betónových flekoch popri zátokách. Tam to už zaváňalo komerciou.
Vlastne sme boli úplne spokojní s tým našim kempom. Jeden večer dokonca nejakí rodičia nachystali palacinky pre všetky deti v kempe. A ešte si aj mohli vybrať zo 4 -roch topingov.
Strávili sme tu 4 noci, boli by sme aj dlhšie ale more nás tu nejako neohúrilo. A to som tu chcela pôvodne trekovať, keďže Pašman je dosť zelený a priamo od kempu šla nejaká štreka rovno na kopec. Ale v tom teple sme to vzdali.
Čítaj ďalej: Senj
