Koniec plážovým aktivitám. Smer Busha. Cestou stojíme na železničnom priecestí. Rozpojili sa im vagóny s cukrovou trstinou. Tankujeme v meste Nebo. Celkom vtipné. Na pumpe si Mišo pýta kávu, predavačka je úplne odporná, navyše sa 3 x opýta, že čoooo? No, hold civilizácia skončila.
Cesta je úplne monotónna, občas nejaký menší kopček. Podľa mapy by každých 300 km malo byť mesto. Vchádzame do Clairmontu, je nedeľa, úplne skapal pes. Ideme sa najesť do Paris Cafe. Za pultom dedko a v kuchyni jeho manželka. Dnes sme boli možno tretí zákazníci. Ale času majú.
Cesta je stále rovnaká, občas len Mišove prudšie brzdenie s poznámkou: vtáaaaačik, choď do…
Nakoniec zakotvíme v kempe na priehrade za Emeraldom. Raritou je nejaký sladkovodný obrovský rak, ktorý sa tu loví na kvantá. Miestni tu dnes vylovili asi 30 rakov a snažia sa ich ugrilovať. V podstate tu veľa turistov nie je. Okrem nejakého campervanu so 6-timi aziatmi. Spia v 2 stanoch a každý má vlastné jedlo, vlastnú zubnú pastu a vôbec. Keby sa dohodli, možno by mali o polovicu menej krámov.
Mišo krája cibuľu a hríby a kuká pritom telku, čo zaujme miestnych a robia si z neho posmešky, že zavolajú Gordona Ramsaya, nech to omrkne- tú jeho rýchlosť krájania. Načo sa ho opýtajú, či je „chef“ a on že nie: počítačová kocka.
Večer sa dá do reči s miestnym, že ako tu žijú a pod. Z týpka vypadne, že všetci pracujú v ťažobnom priemysle, pracovný týždeň má okolo 35 hod a majú 2500 AUD čistého týždenne. Každý má obrovský pozemok a dva jeepy. Ak zrovnáš, že v Sydney máš okolo 1000 pri pri 60 hodinách, tak tu sú chlapci v podstate vysmiati. Akákoľvek ekologická úvaha, že koľko ešte také ložiská potiahnu ich nezaujíma, každý má to najväčšie auto, čo žerie úplne najviac a žijú iba pre dnešok.
