Vrátna dolina – Jánošíkové Diery

Vrátna dolina - Dolné Diery

Dnes máme veľký challenge. Vlak domov nám zo Žiliny ide o 14.00. Čo ja s nimi v kempe dovtedy?  Všetko mokré, v noci popršalo.
O 08:30 vyrážame na bus do Terchovej. Odtiaľ o 09:00 vláčikom do Dier. Tam nás trocha pribrzdilo ihrisko hneď vedľa hotela Diery. Kým som sa otočila, Gregouš kompletne vyšróboval plastovú ohrádku. Teraz alebo nikdy, máme tak hodinu aby sme prešli Dolné Diery k tomu rázcestiu a najhoršiemu rebríku (ten jeden –  otrasne veľký –  dlhý s hegľavým zábradlím, čo  tam bol ešte minulý rok) a späť k hotelu Diery na vláčik. Idea bola sa otočiť pred rebríkom a ísť späť, lebo sama by som s dvoma nevyliezla.

Začíname kráčať, jasné tak teraz každému treba kakať, cikať piť, hladný atď. Potom Gréta stále rieši, kde sú rebríky, a či už budú. A či som si istá, že ideme správnym smerom. A jej sa to nezdá.  A pôjdeme cez tie rebríky? A minulý rok sme šli inak. A nemali by sme ísť tadeto? A bla bla bla..  A Gregor žundre samozrejme tiež. A začínam už normálne rozmýšľať v akom pohorí to vlastne sme. A potom sa zjaví prvá lávka a deti úplne nabootujú a totálne zrýchlia až začnú utekať. Potom to už len naháňam. Resp. nenápadne sa plížim za nimi a jedným prstom držím za ruksak, aj to som po chvíli odhalená (že ony sami). A tak len dúfam, že sa nikde nezrúbu.

 

A prekvapko. Tak, ten príšerný rebrík tam už nie je a celé to prerobili z druhej strany. To mení celú situáciu. Ťaháme ďalej do Štefanovej. Medzi zastávka na Podžiari sa nekoná, za polhodinu musíme stihnúť vláčik zo Štefanovej do Terchovej.  Nasleduje ďalšia motivácia, ťahám pred nimi krabičku s tými junkie kukuričnými macíkmi, aby im bolo do rezkého kroku. Dotrielime do Štefanovej, ešte pred chvíľou nevládali, ale už sa opäť zvládajú hašteriť. Sprievodca vo vláčiku je výrečný. O dosť viacej ako kočky minulý rok. A tak sa dozviete o všetkých lanovkách a vlekoch, turistických trasách, skalných útvarov, Jánošíkovom poklade, filmoch, ktoré tu natáčali a kde kúpiť korbáče.

Končíme v Terchovej, ostáva nám bus do kempu. Tam mám asi tak 25 minút na kompletné zloženie stanu, zbalenie spacákov, vyfučanie vankúškov, zbalenie jedla a natlačenie handier do báglu. A pozor, treba mať po ruke veci na prezlečenie detí, vodu. Deti pošlem na nanuky, nech nezavadzajú. Utekáme na zastávku, ledva dobiehame (šialená matka s veľkým báglom a druhým pytlom s karimatkami a dvoma deťmi, ktoré sú totálne dead).
V buse ich komplet prezliekam. Vlastne neviem, či ich mám nechať zaspať a potom už s nimi asi nevystúpim alebo ich mám udržovať čulých, ale to sa len jašia, pichajú do seba a zle robia (napriek tomu že sedia za sebou). No, nejako sme to vydržali až do Žiliny. Presúvame sa na vlakovú stanicu. Kupujem škoricový slimák a kakavko v old school automate.

Potom sa už nudia, robia zle, jačia, váľajú sa po zemi a plašia holuby. Žilinská stanica vyzerá rovnako šialene ako bratislavská.  Tentoraz sme nevymákli miesta priamo v detskom kupé, ale hneď vedľa.  Tak dúfam, že ich tam snáď nechajú hrať. Nastupujem do vlaku.  Máme 3 miesta vedľa seba, priestor na batožinu nad našimi miestami je zo 70% obsadený. Oproti sedí mladík, neprítomne pozerajúca baba do laptopu a chlapík po 50-tke  (nazvem ho vedec – geológ). Všetci vidia, že som prišla s veľkým báglom, 2 deťmi, karimatkami. Moje miesto na batožinu je obsadené a ja si tie svoje veci akosi nemám kam dať. Začnem to tam posúvať, že snáď sa dotyčný majiteľ dáko ozve. Nič sa nedeje. Mladík sa ochotne podujme, že mi vyloží môj bágel hore. Nato sa už ujec konečne spamätal, že môžem teda ten jeho dať nastojato (miesto naležato). Takže vôbec ho netankuje, že jeho batožina zaberá moje miesto, netankuje ho ani to, že by sa mohol dvihnúť a posunúť si to sám. Ľudia sú fakt divní. Si myslím, že aj tak tam dlho nepobudneme, že pichnem deti na hranie. Vo vedľajšom detskom kupé je 5 materí a 6 detí od 1 do 2 rokov. Moje sa už dobíjajú na pozeranie (tentoraz je pustené), ale ženské ich nepustia. A tak idem riešiť, že či by nemohli tie moje pozerať. A ony, že ich je tam už veľa. Plne chápem. Priestor troch kupé, ktorý keby nebol prerobený na detský kútik, poskytoval by miesta na sedenie pre 18 ľudí. Ich je tam 5 dospelých a 6 detí, ale to je už veľa. Navyše všade samé jedlo, kašičky, keksíčky, presnidávka v tube, použité pampersky, vlhčené obrúsky, nočník. To by aj moje deti pochopili, že teraz sú tam mimčá. A možno by ich to tam bavilo asi tak 5 minút a sami si zkonštatovali, že je tam priveľa malých detí na ich zábavu. Len ja im akosi nedokážem po zbytok cesty vysvetliť, že prečo ich tety dnu nepustili, keď ja som cestou do Žiliny pustila dnu všetky deti.

A tak sedíme vo svojom kupé, deti sú unavené, nudia sa, robia zle. Uškŕňam sa, že ujec si to teraz s nimi asi vyžerie. Vystupujeme v BA, prestupujeme na náš dedinský regio. Gregor mi na Košariskách odpadol (a vyzeralo to tak nádejne, že vydrží až domov). Nahadzujem ho teda do nosiča vpredu, bágel s 21 kg dozadu. Do ruky karimatky, druhou rukou ešte šťuchám Grétu, aby  nezaspala a brala svoj a Gregorov ruksak.  A tak sa dopajdáme domov. Pekný výlet za nami. Alebo skôr cestovateľský hardcore 🙂

YOU MAY ALSO LIKE

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.