Raňajky sme sa rozhodli dať v susednom pohostinstve, že opáčime ešte niečo iné. Je 08:00 ráno a v reštaurácii ešte všetci spia. Lepšie povedané, reštaurácia, ktorá má 4 x 3 metre s pripojenou krytou kuchyňou slúži aj ako príbytok pre domácich. Polovica reštaurácie sa počas noci opticky oddelí nejakou poličkou na ktorej je TV, na zem sa dajú matrace alebo len koberec a tam spia žena s mužom, dieťa a svokra. Pokiaľ pride prvý hosť, okamžite všetko upracú a poďho pracovať a variť.
Pri jazere zatiaľ ženy perú, oblečenie si privezú na fúrikoch, postrašia trochu práškom na pranie, zamiešajú vo fúriku, na to vykydnú fúrik do jazera a vypláchajú. Nakoniec sa sami umyjú. Takže pranie a kúpanie v jednom.
O 09:00 už postávame na brehu, čakáme na náš trajekt. Tentoraz nemusíme chodiť až na Tomok, táto ide priamo odtiaľto. Ide s nami aj kanaďanka. Nie je tu nástupný pontón a tak sa jednoducho musíš vyštverať z boku na loď. Dorazíme do Parapatu, tam už nás čaká náš dohadzovač ( on fakt prišiel). Kanaďanka chce ísť späť do Medanu, my do Berastagi. Nastupujeme do podobného čierneho auta, akým sme prišli, plus ďalší ľudia. Nás však týpek vyhodí v Siantare, kanaďanka pokračuje týmto autom až do Medanu. Skončíme na nejakej zaprášenej ulici na rázcestí, náš dohadzovač medzi všetkými tými vozítkami nájde nejakú dodávku, dá im prachy a nám vysvetľuje, týmto pôjdete do Berastagi. Hehehe a už to začalo. Mal pravdu, bol to mikrobus. Ale to sme nevedeli, že pokiaľ sa v mikrobuse v Európe vozí 9 ľudí, sem sa ich zmestí oveľa viac:)
Takže mikrobus. U nás s kapacitou pre 9 osôb, ale o 40 cm dlhší a namiesto kufra pre batožinu tam má ďalší rad sedačiek. Zároveň si predstavte, že v tom mikrobuse sú okrem prvého radu sedačiek ( vodič a spolusediaci) ďalšie 4 rady sedačiek. Spolu to teda vychádza takto: vodič plus dvaja vedľa neho. 4 rady sedačiek, každý sedí po 4 osoby. Spolu teda 19 osôb. Nie je tam ulička a keď chceš vystúpiť, musíš preliezť toho pred tebou. Na nohy a kolená máš pred sebou presne 25 cm. Tak nás tam bolo 22 a dieťa, heh. Celé auto je zvnútra ešte podopreté železom, aby sa nezrútilo. My sedíme úplne vzadu, sme dehydrovaní, ale nemôžeme piť, lebo keby sme šli čúrať, už by sme sa do toho auta nedostali. Odmietli sme si dať batohy na strechu, pri predstave ako nám tam niekto lašuje. Ja cestujem s malým ruksakom, Mišo má svoj veľký na hlave. Nadáva jak chorá vrana. Absolútne sa nezmestí do auta riešeného pre indonézske výšky a váhy. V polovici cesty nám ešte pribudnú ďalší traja na strechu. Trasa má asi 130 km, nám to trvá asi 6 hodín. Cesta je neskutočne rozbitá, samý výtlk, niekde bez asfaltu. Ideme 60-tkou. Auto nemá absolútne žiadne tlmiče a celá náprava je v hajzli. Pri každej jame ( teda každých 10 metrov) si držím hubu, aby mi nevyrazilo zuby ako naskakujeme. Mišo je neskutočne nasratý a má chuť nášho dohadzovača zmlátiť. Už ho však nikdy neuvidíme. Dorazíme pred Berastagi a vodič nám vyhadzuje a ukazuje na iné auto, že toto ide do Berastagi, tiež zaplatí druhému autu za nás, aby nás tam dostal.Ok, aspoň, že tak.
Presadneme do trośku menšieho auta, taká naša stará žltá sanitka. Vnútri sú sedadlá pozdĺž bokov auta, je nás tam 7 takže je aj kam si dať bágle. Nezdá sa mi však čudný zvuk, ktorý prichádza z pod kolesa. Zhruba po 10 km-troch prichádza tupý náraz a šúchanie o zem. Všetci vystupujeme. Odpadlo koleso. Kompletne aj s tým celým tým kovovým okolo. Opäť prestupujeme, ani neviem už ako, ale po 7 hodinách sme sa dostali do Berastagi.
Našli prvý hostel, ubytovali nás na treťom poschodí na streche. To ako keď sa niekto na streche rozhodne pristaviť taký bambusový prístrešok. Vyjdeme na ulicu, všetcia po nás čumia. Pochopili sme, že tu nie su až tak zvyknutí na turistov. Vojdeme do nejakého Burger Kingu ( mladý, čo nás obsluhuje je úplne hotový, že sme mu nechali tringelt), i keď jedlo stálo za prd. Chceli sme ísť na kopec neďaleko. Celkom dobrý trek vo vulkán oblasti. Prší a vyzerá to, že bude pršať stále. Hľadáme teda nejaký hostel, kde by nám dohodili podobné auto pre 7 ľudí, ako sme mali v Medane. Pri predstave toho posledného dopravného prostriedku je Mišovi nevoľno. Neviem, či nie je sezóna, ale okrem nás sme v tomto meste žiadneho turistu nestretli, nikoho s kým by sme posharovali auto. Všetci nám teda ponúkli iba auto pre nás za 30 eur. Tak si vravíme, sme na dovolenke, čert to vem. Privátne auto na 4 hodiny jazdy za toľko prachov. Večer sedíme na teraske a pijeme pivo. Každú hodinu zavíjajú z miestnej mešity. Okolo 04:30 ráno začnú intenzívnejšie a neprestajne. Na streche máme dokonca umývadlo, taký prepych. Netečie však žiadna voda.
