Už od rána stepujeme pri reštike, chceme ísťdo Gunung Leuser NP, ktorý je 100 m za riekou, hneď za našim ubytkom. Dostať sa tam dá iba tušim 2 x denne, keď kŕmia orangutanov. Takže ideme na kŕmenie. Každý deň tam týpek zo správy parku chodí kŕmiť. Na druhú stranu sa treba preplaviť v takej bárke. Čupíš a preklápaš sa, dúfaž, že sa neprevrhneš. Čo tam po tebe, ale foťák bude mokrý. Na druhom brehu je búdka, kde zaplatíš zopár šušňov, vyštveráš sa pralesom 15 min smerom hore a je tam flek, kde každý deň prichádzajú orangutani na vychytávky. Dnes je tu mladík a matka s malým. Že vraj, títo sú úplne zvyknutí na ľudí. Hlbšie v pralese však stretneš aj takých, čo nie sú zvyknutí, príp. aj agresívnešie typy. Čo to nafotíme a poberieme sa späť. Niektorí pokračujú so svojimi guidami na poldennú alebo celodennú prechádzku. Odubytujeme sa a pýtame sa guru, že kedy ide nejaký bus do Medanu. Povie nám nejakú hodinu a my stepujeme na zastávke. Po vyše hodine nič neprišlo a miestni nám vravia, že to musíme ísť tak 2 km nižšie do inej dediny. Tak ideme piešky a okukujeme, ako tu postupne klčujú prales, ktorý ustupuje palmám. Ťažká ekomika.
Čo tam po pralese, palmy a olej sú dôležitejšie. Cestou na nás trúbia dvaja rikšovia, či nechceme zviesť. Tak sa len usmievame, že my sa radi prejdeme. Dojdeme do ďalšej dediny, po buse ani stopy. Ideme ďalej, nájdeme veľké parkovisko, kde sú odstavené rôzne typy áut. Niekto na nás kričí, či nechceme zviesť za 30 eur. Sa usmejeme, že to je veľa, že raz sme už tak išli. V tom stretneme dvoch svetlých ľudí, že kam idú. Oni, že do Medanu. Ok, berme auto a podelíme sa. A tak aj bolo. Zase sme mali 7 miestne privátne auto iba pre seba. Vodič ešte zastavil 5 km ďalej sa doma prezliecť. Nepôjde predsa do hlavného mesta v teplákoch.
Z tých dvoch vyliezlo, že sú francúzi. On učí potápanie na jednom z ostrovov pri Padangu a je tu už 4 roky, ona sa zatiaľ len učí indonéžčinu, je tu pol roka v rovnakom resorte ako on a poznajú sa už z domu. Ona má tak 36, on možno aj po 40-tke. Teraz majú mesačnú dovolenku a flákajú sa.
Skončili sme teda v Medane a my opäť v Blue Angel. Pýtame sa majiteľa, chceme ísť do mesta, kde je pošta a kníhkupectvo ( Mišo totiž zbiera školské atlasy zo všetkých krajín). Týpek vraví, že bus ten a ten a ten. A to už zaváňalo asi 3-troma prestupmi. To by sme nezvládli. Pak nám navrhuje rikšu, na papier nám napísal názov destinácie, kde by nás mal rikšák vyhodiť. Tak stopneme asi prvé dve a desnú cenu zadreli. Vrátim sa do kancla za jeho ženou a pýtam sa že akú cenú majú pýtať, čo je normálna cena za trasu tam a tam. Tá vybehne von a zakrićí na rikšáka niečo v tej ich hatlanine a zrazu už máme inu cenu, whola. Tak sme nastúpili. Klasická motorka, na ktorej sedel asi 45 kilový týpek, zboku privarné sedenie pre Miša a mna ( spolu sme mali 165 kg), týpek začal predbiehať, myšičkovať, kľučkovať, až sme mysleli, že sa v niektorých zákrutách fakt prekotíme. Normálna rušná Bajkalská v meste s vyše 2,5 mil. luďmi. Nakoniec sme skončili v miestnom Poluse, vbehli do kníhkupectva, Mišo si kupuje najnovśí školský atlas, kde stale figurujeme ako Československo. Ja si kupujem Kamus Slang hip hop. Čo je vlastne indonézsky hip-hopový slovník, chápeš, brácho 🙂 Niektoré výrazy fakt stoja za to, he. Späť sme šli peši. Najlepšie bolo, že sme si pri tej rikša šialenej jazde vôbec nezapamatali, kade sme šli. A tak sa 2 hoďky motkáme, kým prídeme na hotel. Nik v meste nevie po anglicky a my nevieme indonézsky názov nášho ubytka, heh. Dnes sme sa rozšoupli. ideme cez ulicu do McDonalds. Inak na miestne pomery neskutočne drahé jedlo. Preto sú tam len zazobanci. Mišovi je pak večer z neho zle. Predsa len, jeho žalúdok si už zvykol na miestnu ,,junky food“.
