Ráno bežkáme na autobusovú zastávku (teda prístrešok s kamennou lavicou). Dostať sa sem dá dvoma spôsobmi: po rieke s jetty (to už máme za sebou) a busom po ceste. No, cesta ako cesta. Keďže sme si Jerantute u hrdzavého číňana kúpili lístok z Kuala Tahan do Cameron Highlands, čakáme, že niekto po nás príde. Prišla nejaká dodávka, vodič jazdí samozrejme úplne šialene, celú cestu ide na trojku (aj keď ide 100-kou) prebieha v neprehľadnej zákrute a pod. Trasu lemujú palmy a džungľa.
Vystúpime opäť v Jerantute, dáme obed, pri nás sedí anglán, čo vyzerá ako spevák z Coldplay. Pamätáme si ho z Kuala Tahan a tak sa pýtame, že ako sa sem dostal. Miestnym busom o 07:00 ráno za pätinovú cenu. Aha, kto mal vedieť, že z tej diery premáva aj nejaký bus. Tiež mal namierené do Cameron Highlands. Tam už lokálny bus odtiaľto nejazdil (trebalo by cestovať naspäť do Kuala Lumpur a odtiaľ do Highlands), čiže jediné, čo sa dalo, bolo využiť túto spoločnosť, čo ťa odviezla tam, kam si chcel. V konečnom dôsledku neboli takí drahí. Zhruba ako náš diaľkový bus na Slovensku, drahí však na miestne pomery. A tak na pokyn číňana o hodinu nastupujeme my traja do dodávky, čo nás vezie do Cameron Highlands. Celú cestu dáva tak 100 – 120 po tých krkahájoch a cestujeme asi 5 hodín. Z anglána vytiahneme, že jemu stačí pracovať tak 6 mesiacov v roku a zvyšok si môže užívať. Tiež berie nejaké antimalariká a rozpráva nám o haluzných účinkoch, nočných morách a pod. Snažíme sa to ignorovať a nevšímať si vedľajšie účinky na sebe. Podvečer dorazíme do Cameron Highlands. Týpek nás vysadí rovno pred backpackerom. To sú samozrejme dohodnutí, že im bude privážať šialených turistov, ako sme my. Nám je to jedno, aspoň nám odpadá úloha hľadať ubytko. A aj tak sú všetky na jedno kopyto. Skončili sme teda v Tahan Rata.
Ubytujeme sa v budove, ktorá vyzerá ako sklad zeleniny. Vedľa sú hajzle, na ktorých je označenie: West toilet (čiže normálne) a Asia toilet (čiže jama). Oba vyzerajú desne, takže je to jedno. V sprche sú 2 kohútiky s označením HOT a cold. Tá hot je naozaj vrelá a kombinovať sa nedá, takže sa môžeš osprchovať v ľadovej, lebo inak by si sa obaril. Musím povedať, že toto ubytko je celkom prispôsobené Európe. Recepcia s ponukou výletov a služieb, jedáleň s ponukou jedla. Ceny sú samozrejme prispôsobené tiež Európe. Takže ideme dole do mesta. Okolie nápadito pripomína architektúru Tatranskej Lomnice. V centre je jedna hlavná ulica, reštiky, nejaké suveníry. Kde tu pekne upravená zeleň, keď vystúpia zahraniční turisti z autobusu, aby mali trošku krajšie privítanie. Zájdeme tu reštiky, kde majú indiu (trocha zmeny nezaškodí), je tak pikantná, že väčšinu zje Mišo. Dokonca tu majú aj Starbucks – populárna sieť kaviarní v Austrálii a Amerike. Na tunajšie pomery veľmi vysoké ceny. Nečudno, že klientela je iba zahraničná. Po ceste sme našli tetu, čo predávala banány smažené v nejakom palacinkovom cestíčku (aspoň sme si to chceli myslieť). Dve tety šúpali banány, ďalšie dve sa smiali a jedna smažila. A vlastne strašne sa smiali na nás. V podstate sa už len poflakujeme.
