Noc bola drsná. Ventilátor viac menej nefunguje, ako funguje. Jašterice, ktoré k nám prišli zo všetkých špár sú naši kamaráti. Dúfame, že požerú všetkú háveď, čo nám lozí po izbe. Naša strava pozostáva stále z rovnakého menu: ryža, nudle, ryža, nudle. A to na 100 spôsobov. Celá dedina má jednu hlavnú ulicu, povedľa bočné uličky s domčekmi. Decká jazdia na motorke už od 6-tich rokov, hneď ako dočiahnu na riaditká. Na zem nemusia. V dedine je dokonca miestna knižnica, alebo skôr kúpa a predaj pre turistov v takej biednej chatrči pri vode. A tiež je tu kopec plávajúcich reštaurácií. V každej majú na menu úplne všetko: od klasických nudlových a ryžových záležitostí, po pizzu alebo stejk ala New Zealand. Z čoho vyplýva, že pri takom rôznorodom menu, nemôže byť nič delikatesa. To ako keď sa novozélanďan rozhodne spraviť si čínsku reštauráciu. Zostávame teda pri ryži a nudloch. V bedekroch píšu, ako si nemáš kupovať nápoj s ľadom, že ten ľad je určite z takej kadejakej vody a pod. Tak na to, vždy zabúdame. Aj napriek tomu, že vždy kupujeme iba balenú a zatvorenú vodu, tak s týmto čajom to vždy pokašleme. Najviac nás ale nasiera stolovanie na tých plastových tanieroch a plastových pohároch. Ale musím povedať, že raňajkové menu je fakt dobré: okrem ryže a nudlí majú na výber aj takú tu crepe palacinku s banánom – roti. Vyzerá to ako niečo medzi našou crepe palacinkou a indickým nanom. Po raňajkách berieme prievozníka, ktorý nás berie na druhú stranu rieky. Tam začína národný park, walky, treky. Podotýkam, že Taman Negara je vraj najstarší prales na svete. Stačí zdvihnúť ruku a dať mu ten ich jeden šušeň (na eurá v prepočte 20 centov). Na druhej strane je niečo ako Visitor centrum, berieme nejakú maľovanú mapu a poďho na Canopy walk, že vraj najdlhšiu vysutú štreku na svete, 400 m dlhú. Z toho každých 25 až 40 m je podopretých. Vcelku dosť dobré. No najviac sa tešil asi Mišo, na každom úseku, ako mi bolo zle sa snažil ešte skákať na tom moste, nech sa viacej hýbe. Hrúza.
Po absolvovaní tejto atrakcie pokračujeme nejakým okruhom, ktovie kam. Prídeme na vyhliadku, tam skupinka japončíkov pod vedením nejakého guida. Všetci svorne prekračujú z jednej nohy na druhú (vtedy sme netušili prečo), zatiaľ, čo im guide niečo rozpráva. Pokocháme sa a ideme ďalej. Vzduch je strašne vlhký, je mi na grcanie. Chodník samá erózia a vysoké schody, kde tu lano, aby si sa vôbec vyštveral. Prichádzame na Bukkit Teresek, nejaký vrcholový kopec. Z neho žiaden výhľad. Odtiaľ pokračuje štreka kolmo dole. Prídeme na čistinku. Na mape sú znázornené Bum Bum – po slovensky búdy, kde môžeš prenocovať a v noci pozorovať divé zvery. Celkom sme zvedaví, ako vyzerá malajzská búda, tak ideme opáčiť. Cesta vedie popri rieke, potom prechádza močarinou a prídeme k Bum Bum. Takže je to domček na koloch. Kedysi to možno malo aj okná alebo to bolo viac uzatvorené. Vnútri 4 poschodky a kniha, kde sa máš zapísať, akože bol som tu. Zvonka je malá vykachličkovaná špinavá miestnosť, kde sú zvyšky spodnej časti keramického hajzla. A kohútik s vodou. Neviem, či tečie, neskúšali sme. V bum bum sme našli poliakov. Mladší mal asi 27, starší 38. Že vraj kamaráti, ale neviem čo si myslieť. A tak sme prehodili zopár kecov. Že boli tam a tam. A že boli v Angkor Wat v dobrej ruskej reštike, lebo starý je vegetarián a neverí miestnej pouličnej kuchyni a tak že ubytovanie ich vždy vyjde lacno, len strava je pre nich vždy drahá, keďže sa stravujú v najdrahších hoteloch. Na čo mi zadreme, že nám je jedno, čo zjeme. Našu debate náhle prerušuje bodavý pocit na mojej nohe. Kuknem bližšie a pijavice. Tak toto poznám iba z dvoch zdrojov (nejaký dokumentárny film na STV o liečbe pijavicami a z Tininho a Skacovho rozprávania z Nepálu). Tak je to tu. Fuj, hnusné. Zopár kúskov plaziacich sa na mojej topánke, niektoré na ponožke a niektoré sa už cez ponožku prisali. V panike trhnem a nadvihnem ponožku, čím sa tie prisaté pustia, inak by im hlavu odtrhlo. Trúby, keby vyliezli o 10 cm vyššie, tak by sa mohli prisať priamo na kožu. Ale asi sa riadia pravidlom: lepšie vrabec v hrsti ako holub na streche. Vyzúvam topánky a ponožky. Celé to trvá asi 4 sekundy. Mišo kuká, že aký rapel ma to chytil. Najprv si myslí, že si vymýšľam. Potom z topánky povyťahujem ešte zopár ďalších kúskov. Poliačkovia sa len usmievajú a veď to nič, to len taká pijavka. A vtedy nám došlo prečo japončíci tak úpenlivo prešľapovali z miesta na miesto. Po tomto zážitku nás celý bum bum prestáva baviť a neviem si predstaviť, ako tam môže niekto nocovať s pijavicami. Tým nechcem povedať, že boli úplne v celom parku, ale iba na niektorých vlhkých miestach pri vode, ku ktorým patril aj tento bum bum.
Cestou naspäť viac menej utekáme alebo veľmi rýchlo kráčame. A vôbec sa neriadim radami: nesmieš zastať a pod. Oni sa v podstate dokážu dostať na topánky aj keď veľmi rýchlo kráčaš. A tak občas zastanem, zmlátim, tie čo sú už na ponožke informačnou brožúrkou Taman Negara a pokračujem. Mišo nemá žiadnu zbraň a tak nezastavuje vôbec. Keď sa dostaneme na koniec, opäť k Informačke, skórujem. Ja nemám žiadnu prisatú, Mišo dve. Na každej nohe jednu, hehe. Ďalšia rada: tabak alebo soľ. Nič nemáme. A tak štuplíkom od plastovej fľaše ju začíname štekliť, čo zjavne pomáha a pustí sa. Tak, na dnes nám aj celkom stačilo. Inak ponúkajú aj nejaké 6 dňové treky s guidom a že vraj uvidíš tigre a iné zvery.
Na večeru si dávame v reštaurácii nejaký kari koláčik, ktorý pripomína lístkové cesto, vnútri je kari žbrnda a celé je to vysmážané v oleji. Oproti náš poľský vegetarián si dáva hranolky. Žiadna výhra. Určite boli smažené v rovnakom oleji s našim koláčikom a ďalším miliónom jedál z celého mesiaca. Opäť platí pravidlo, že žiadne dve jedlá ti neprinesú naraz.
