Takže prečo sme sem prišli? No predsa na čaj. V ponuke nášho ubytka sú nejaké organizované túry, ktorým sa vyhýbame. Zlezieme z kopca do mesta, hodíme nejaké raňajky v indickej reštike. Opäť dáka placka na sladko. Chystáme sa na Bahrat Tea Plantage. Je to asi 9 km, chceli by sme ísť taxíkom, ten však tresne takú cenu, že ideme radšej peši. Cesta pripomína Demänovskú dolinu, len navôkol nie sú hory, ale plantáže. Prídeme na plantáž, hore je reštika, kde si môžeš dať čaj, všetky druhy. Pozorujeme okolie, všade samé rodinky a pod. Asi to využívajú ako blaváci kolibu. Akurát všetci hádžu odpadky poza múr do plantáží. Ideme očíhať medzi kríčky. Celkom dobré. Len tá romantická predstava zberu čajových lístkov, tak ako ich vidíte v telke (že tetuška má na hlave nošu a veľmi precízne zbiera len tie vrchné čajové lístky) sa rozplýva po tom, čo zhliadnete dvoch týpkov s mašinou ako to sekajú hlava nehlava.
Tak sme sa pokochali a dali sme si ešte jeden chalange na dnešný deň. Kuknúť ešte jednu najkomerčnejšiu plantáž v Cameron Highlands – Sungei Palas Tea Plantage – namotala som sa na fotku na pohľadnici. Stopneme taxíka, že sa chceme odviesť takých 12 km až do Brinchangu, týpek, že toľko a toľko. Whow, menej ako ten posledný, čo chcel viac za kratšiu štreku. Aj sa ho rovno pýtame, že koľko je to priamo na plantáž, tresne však šialenú cenu. A opäť sme doma. A tak sa necháme zviesť aspoň po Brinchang za málo peňazí. Náš taxikár ma totálne old-schoolové auto, na hlave čapicu, akú nosí Ibrahim Ferer z Buena Vista. Vlastne sa na neho aj podobá. Vystúpime a rozhodneme sa to dať peši. Asi 10 km. A už sme aj došípili, prečo nás nechcel odviesť až na plantáž. V meste je sviatok a vyzerá to ako na 1.mája, kedy davy vyšli do ulíc na autách. Všade zápchy a autá idú svinským krokom, vlastne pomalšie ako kráčame my. Celú krkahájovú cestu lemujú rôzne farmy a obchody: kaktusová, kvetinková, jahôdková (to znamená, že mali úplne všetko s jahodami: vankúše, papuče, pyžamá, suveníry, dáždniky atď). Všade nazrieme a pokračujeme v ceste na plantáž. Posledných 5 km je dole grúňom a na vôkol samé čajové kríčky. Striedavo prší a my nemáme dáždnik. Je monzúnová sezóna. Prídeme na plantáž, milión ľudí, výhľad ako na Kolibe. Všetci tlačia. Dáme čaj, v suveníroch kupujem tričko. Pozrieme si priamu výrobu čaju cez sklo (triedička, sušička, pražiareň) a vydáme sa na cestu späť. Opäť po svojich. Zase zpŕchne. Inak v Cameron Highlands je neskutočná premávka starých landrover. Zastal tu čas. Skoro všetky jazdia. A tak máme aj celkom slušnú zbierku fotiek landroverov. Cestou späť došlapeme až po Kea Farm, asi hodinu čakáme na nejaký bus, žiadny však nechodí a tak stopneme taxán späť k nám. Cestou sa pomotáme okolo lunaparku (teda ten kolotoč stojí za to) a spravíme si vianoce. Ideme do jahôdkovej cukrárne, kde majú všetko jahodové. Jahodový shake, jahodové waffle, jahodovú kávu. Inak kúpila som si jahodový dáždnik. Večer prechádzame okolo trhu, predávajúci sa chystajú na večernú šichtu. Týpek vybalil obrovský wok (asi 6 x väčší ako wok kena homa) a ide niečo variť. Alebo skôr flambovať. Prejdeme sa po meste, cestou späť vidíme, že týpek už má navarený plný wok nudlí. Hneď kupujeme 2 porcie za totálne smiešnu cenu. Sme si povedali, videli sme že ich varil teraz, mali by byť v pohode. Večeru nám zabalí do dákeho novinového mastného papiera a večer už tlačíme v izbe. Mišo skonštatoval, že tieto nudle z ulice boli zatiaľ najlepšie.
