Druhý deň ráno vstaneme, pozeráme správy: piráti v Somálsku, znásilnené ženy v Afrike, nejaká sekta vyčíňa, demonštrácie na letisku v Bangkoku a americký prezident má monológ o ekonomickej kríze. Chudáčkovia, keby tak neplytvali úplne všetkým, možno by bola situácia iná. A vlastne je ti zle z celého sveta, o tom ako sa všetci za niečim ženú, ako Čína produkuje milióny zbytočností, ktorými zaplavuje celý svet a ktoré koniec koncom aj tak končia po pár týždňoch ako nerozložiteľný odpad, ako američania jazdia na V4 a V8 motoroch a Afrika hladuje, celá Ázia žije na jednom veľkom smetlisku a ďaleký východ má stále nejaké vízie neviem čoho. Máš chuť sa odsťahovať niekam na lazy, pestovať si tu svoju zeleninu a mať od všetkých pokoj. Keby to bolo také jednoduché. Vypíname TV a ideme na raňajky. Pre istotu sa na rexepcii presvedčíme, či naša nízkonákladovka zaplatila aj za raňajky a zožerieme všetko, čo vidíme. Švédske stoly. Vybehneme ešte na hoďku pred hotel, pozrieme trh a padáme na letisko. Inak mesto pekné, zelené, všade veľa trávy, pekné detské ihriská pred každým panelákom. Aj sme rozmýšľali skočiť do mesta, na kolotoč alebo do China town, museli by sme si však privstať ale boli sme hnilí.
Na letisku Mišo rieši s tetuškou miesto pri núdzovom východe (kvôli dlhým nohám), tetuška však s chladným úsmevom, že nech si priplatí 15 dolcov. Čo je pomaly cena našej letenky.
A potom sa pýta: ,, a pokiaľ nik nezažiada o to miesto a nezaplatí, kto tam sedí?“
Tetuška odpovedá: ,, potom ho nemá nik.“
A na naše počudovanie tam sedia 3 mladé študentky, ktoré určite neplatili. Miša šľak triafa. Vyfasujeme teda trojku s čínskou tetuškou, za nami sedí starší ruský párik a neskutočne smrdia. Ešte že ten let trvá len 40 minút. V Kuala Lumpur ťa už otravuje 30 taxikárov, utekáme do úschovne batožín. Potrebujeme sa zbaviť zimných handier, kompov a pod. Úschovňa batožín vyzerá kadejako, riadia ju 3 tetušky v habitoch. Pracovník letiska nás však ubezpečí, že je to absolútne bezpečné a ručí za to vláda. Odovzdávame teda všetko do skrinky, ostávame len s troma tričkami. Berieme vlak do centra. Medzičasom začne pršať. Paráda, monzúnová sezóna je tu, pršať by malo každý deň.
Vystupujeme na KL Sentral, rozmýšlame nad prvým hotelom v okolí. Tu to už nemám naplánované, celú Áziu som už nechala na blind, teda iba čo sa týka ubytovania (program som zadelila už dávno). Tetuška na informáciách na stanici nám doporučuje China Town, je tam viacero lacných backpackerov. Ideme teda miestnym metrovlakom. Sranda je, že je 18:00, všetci idú z práce, vlaky sú tak preplnené, že idete až tým tretím. A druhá sranda je, že tí ľudia stoja na tých nástupištiach v akýchsi dvojradoch, až neskôr mi dopne, že na nástupišti je vyznačené, kde presne vlak zastane a kde sa otvoria dvere. Fakt dobre vymyslené. Čiže sa nemusíš tlačiť. To, že na prvý vlak sa nedostaneš je v pohode, čakáš proste, kým prídeš na radu. Šli sme len 2 zastávky, zato čakali sme asi 15 minút.
V Chinatowne prejdeme asi 2 ulice, hneď nás zbalí miestny dohadzovač do hostelov, cena je Ok, ideme do jeho hostela. Aj tak je to všetko na jedno kopyto, či už ubytovanie alebo cena. Vojdeme do brány z ulice, vyzerá to ako bývalé kancelárie nejakej firmy. Akože recepcia, úzka chodba, z bývalých officov sú izby, okno do chodby, čiže žiadne okno. Tam dve postele a fén alebo klíma. Izba stojí 7 eur. Pohoda, hlavne že v posteli nie sú blchy. Výhľad na špinavú ulicu, ale v pozadí máme Petronas Towers. Na konci chodby sú 2 záchody (asi v takej veľkosti, ako mám ja doma), samozrejme splachuje sa kýblom s vodou. Navyše na stene je ešte aj sprcha, takže ide o také sprchovanie obkročmo okolo hajzla. Veď šetríme priestor. Vedľa je malá miestnosť, kde je práčka a kuchynské umývadlo. Tam si môžeš umyť zuby. Zložíme sa a ideme riešiť nejaký bus do Taman Negara NP na autobusovú stanicu. Tú máme iba 500 metrov od hostela, taká klasika Mlynské Nivy. Hore na poschodí je asi 60 stánkov rôznych spoločností a každá sa predháňa, kto predá najviac lístkov. A na každom okienku je asi 10 fotiek rôznych veľkostí všetkých autobusov, čo majú. Neviem, tu sa človek rozhoduje pre dopravnú spoločnosť asi podľa farby autobusu. A navyše z každého okienka na Vás reve niekto a ponúka Vám lístok do Sinagapore, Mallacy, Iponu a pod. Nik však nemá do Taman Negara. A to som sa dočítala na nete, že odtiaľto by mal ísť bus spoločnosti xy. Danú spoločnosť sme našli, ten smer však nerobia. Absolútne nik mi nevedel poradiť. Niekto nám navyše poradil, že to na inú stanicu musíme, tú čo je asi 45 min. odtiaľto vlakom. Tak dik.
Ideme späť do China Town k stánkom so žrádlom, Mišo stále nemá dôveru k tým, čo majú pultík vedľa ulice, varia na plynovej bombe a nevidí, čo tam krájajú a kde umývajú taniere. Zahneme teda do uličky, kde sú asi tri ,,reštaurácie,, (no, reštaurácie – u nás by to hygienik okamžite zavrel), na stole majú nejaké šialené obrusy (prevládajú ružové, červené a žlté) a je tu dosť turistov. Volíme teda civilizáciu. Objednáme si a začíname chápať ako to funguje. Keď ste dvaja, jedlo vám nikdy nedonesú naraz. Najprv jednému, asi o 12 minút druhému. Záleží podľa obtiažnosti jedla. Keď Vás je 5, tak máte smolu. Pojedá vždy len jeden. Napapáme sa, zaplatíme síce dvojnásobnú cenu toho čo majú ti pouliční predavači a sme vysmiati. Osrali nás iba o 1,5 Eur, navyše nám doniesli L polievku miesto S veľkosti. Niektoré tie pouličné stánky s jedlom vyzerajú naozaj hrozivo, keď sú prázdne. Večer, keď sa zaplnia, ešte horšie. Cestou na hostel zhrábneme nejakú brožúrku, CK ponúka výlety do Taman Negara. No nech sa páči. Cena je asi 6 násobna oproti tej, čo by sme dali za diaľkový bus. Avšak pri predstave hľadania ďalšej busovej stanice a mali by sme asi 2 x prestúpiť a potom neviem ako by sme riešili navyše ešte aj člnok do Taman Negara, zajtra teda skúsime CK.
Cestou do hostela pozorujeme miestnych dohadzovačov parkovacích miest. Keďže cez deň sa tu nedá, v noci prichádzajú všetci a hľadajú parkovacie miesto pre svoje auto. Aby však nemuseli krúžiť dookola, na každom voľnom fleku stojí nejaký týpek a máva rukou na potenciálne auto. To už príde, ako na hotové a zaplatí týpkovi 5 šušňov. Zaujímavý koncept. Navyše v celej štvrti nie je absolútne žiadna dopravná značka ako zákaz, prikázaný smer, daj prednosť a pod.
