Druhý deň ráno nás naložia do 7 miestneho auta ( ide s name aj baba z letiska), dozvedáme sa, že je z Kanady. Má fóbiu v ztiesnených priestoroch, tak dáva tabletky. Plus ďalší dvaja, traja domáci cestujú tiež. Do Prapatu je to 170 km. Prvých 100 km ideme stále cez dedinu. Všímam, že oni nestavajú domy ako: hlavná a vedľajśia ulica. Každý chce bývať na hlavnej. A tak má dedina kľudne 20 km. Na klasickej ceste sa teda musia zmestiť do dvoch pruhov: vozy a somáre, motorky, bicycle, osobné autá, nákladné, autobusy atď. A všetcia predbiehajú a idú 60 až 100. Náš vodič jazdí ako 60 % kópia francúzskeho taxi taxi. Miestami je aj mne zle a zatváram si oči. Po 4,5 hodinách dorazíme do Prapatu – prístav, odkiaľ chodia lode ( skôr bárky) na Lake Toba.
Len čo vystúpime, obkolesia nás miestni dohadzovači ubytovania a každý nás láka k sebe. Niečo som už mala vytypované a tak rovno vravím, že tam a tam chceme. Hneď sa nás ujme nejaký týpek, že tu si sadnite, čakajte, trajekt k tomuto hotelu ide za hodinu. Podotýkam, Lake Toba je jazero 100 km dlhé a 50 km široké. Je to najstaršie jazero vulkanického pôvodu na svete. V jeho strede leží ostrov Samosir. Najväčšie centrum turizmu je Tuk tuk. Niečo ako naše Senecké jazerá s viacerými strediskami turistického ruchu okolo jazera. A premávajú trajekty, každý s rôznou trasou. Takže sme mali čakať na ten náš. Kanaďanka sa pridala k nám, veď čo bude sama. V tom podíde k nám drobný týpek s čiernou igelitkou ( do ktorej zvyčajne na trhu balia banány) a vytiahne fotoalbum nejakého iného hotela a začne nás prehovárať na iné ubytko. Som myslela, že odpadnem. Aký marketingový ťah s fotkami. Tento som mala tiež naštudovaný, podľa fotiek ( nie jeho) ale z internetu bol ok, len cena bola vysoká. Týpek nám však sľubuje polovičnú cenu, tak že berieme. Kanaďanke je to jedno, žiadny nepozná. Náš predošlý dohadzovač je nasratý, že mu tento vyfúkol kšeft, ideme do iného hotela lebo k tomuto ide trajekt teraz a nemusíme čakať ( aspoň som si to myslela). Naloďujeme sa na bárku, nástupný mostík tvoria vrecia s pieskom, aj tak sa zamočíš. Na bárke je nás dosť málo. Je tam telka, ide nejaké šialené indonézske karaoke. Plavba trvá asi hodinu a intenzita a volume tej hudby začína byť naozaj otravná. Týpek zatiaľ opruzuje kanaďanku, snaží sa jej už teraz nanútiť nejaký program a výlety na najbližsie obdobie. Cena tejto plavby je asi 0,70 centov. Pokladník nam nevydal a zašíva sa celú cestu. A tak ho pri výstupe ešte Mišo naháňa, že kde má výdavok. Vystupujeme na Samosire a už pre nás prišla Toyota s klímou a odviezla nás na hotel, ktorý bol z prístavu asi 6 km. Ale zase, keby sme čakali na správny trajekt, mohol by nás niekto vyfúknuť nášmu týpkovi. Takže asi takto to majú podchytené, nastúp na akýkoľvek trajekt a pak autom. Full service. Vlastne nás viezol sám majiteľ. Tiež milý týpek. Na indonézana trochu veľký, vyzerá skôr ako černoch. Ponúka nám izbu za 13 eur a my mu vravíme, že týpek nám sľúbil izbu za 4 eurá. Tak sa len usmeje, pokrčí čelom a dá nám za našu cenu. A ešte vraví, že to nemáme nikomu vravieť okolo, lebo to dal pod cenu. Že vedľa anglickému páriku dal tú istú izbu za 8 eur. My že ok. Kanaďanka tiež vyfasovala izbu za 8.
Takže se ,,lucky bastards“. Izba je celkom fajn, výhľad na Senecké jazerá ( Lake Toba). Ideme na pivo. Hneď sondujeme, čo a ako. Majiteľ je opäť zhovorčivý, dávame pivo. Dokonca si so mňou podáva ruku, načo sa smeje, že so ženou si v Indonézii nepodávajú ruku. Tak mu vravím, na vidíš. Mišo pozerá, že na menu majú aj bračové a pýta sa že ako v moslimskej krajine? Týpek sa smeje, že toto je na kompletku kresťanský ostrov. Raz sem prišiel v minulosti nejaký kresťanský pobožníček a šíril to tu. A nakoniec majiteľ ešte hral na hral gitare a poznal dokonca naše miestne česko-slovenské alkoholy. Že Češi mu nosia Czech style whisky. Teda slivku, heh. A tak odebatíme a ideme očíhať okolie.
Vybetieme sa do dediny, tých 6 km. Cesta je lemovaná turistickými reštauráciami, obchodmi so suvenírmi. Kde tu nejaký domček, pasú sa kravy. Domáci na nás kukajú, že prečo ideme peši. Tu predsa má každý min. bicykel alebo motorku. Došli sme až skoro do dediny, na začiatku sú obchody s handrami, tak nás lákajú, okukneme a ideme späť. Samozrejme, že sa spustil lejak, veď monzúnová sezóna. Cestou späť sa na nás opäť usierali, tí,čo postávali pod strechami domov.´a mi sme mokli. Bola to totálka. Úplne všetko mokré. Mišo zabudol, že má v zadnom vrecku pas, ten totálne rozmočený, všetky pečiatky v machuliach. Cestou sem videli ako 2 kravy sa opreli o oseba a pod seba prichýlili mladé, aby nemoklo. Bolo to take milé. No, nás nemal kto prichýliť a tak len kráčame ďalej. Večer stretneme kanaďanku, že má druhý deň dohodnutú jazdu na motorke s tym miestnym oblbovákom, čo nás sem dotiahol. Sama si totiž na motorku netrúfala.